Planéta opíc

Skvěle napsaná kniha. Příběh pojednává o nadvládě opic na dosud neobjevené planetě v soustavě hvězdy Betelgeuze. Lidé zde jsou pouhá zvířata a světu vládnou opice, které jsou rozřazené do kast, což je velice pravděpodobné, jelikož lidstvo se samo žene do záhuby. Bože, ten konec byl opravdu nečekaný, posledních pár stránek jsem hltal s otevřenou pusou.

Francúzsky spisovateľ Pierre Boulle napísal viac ako dve desiatky románov. Planéta opíc patrí k tým známejším, hoc za svoju popularitu z veľkej časti vďačí skôr mnohým filmovým adaptáciám. Útla knižka pritom ponúka o niečo odlišný zážitok. Podobne ako iné sci-fi klasiky vydané v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, aj v tejto čitateľ môže skúmať ďalšiu verziu budúcnosti. Nejde však o veľkolepý scenár plný bojov o prežitie. V skutočnosti je text z veľkej časti koncipovaný ako úvaha. Prípadne ako zápisky z denníka, ktoré neskôr vo vesmíre nájde poletovať dvojica cestovateľov. Z toho vyplýva, že ide o prepis myšlienok, ktoré sú ojedinele pretkané dialógmi. Občas sa objaví akčnejšia alebo napínavejšia scéna, ale priblížená len ako niečo, čo hlavný hrdina zažíva. Podstatou sú opisy, takže stránky odsýpajú o niečo pomalšie. To určite nepoteší čitateľov, ktorí obľubujú svižnejšie čítanie. Celkový filozofickejší podtón ocenia skôr tí trpezlivejší. Dostanú totiž dostatok priestoru na premýšľanie. K tomu sa výborne hodí jednoduchšia, pomerne priamočiara dejová linka. Nehovoriac o bohato kvetnatom jazyku, ktorým Boulle dokáže zaujať prakticky od prvej vety. Zaujímavá je však aj jeho vízia budúcnosti. Ulysse Mérou sa spolu s dvomi vedcami vyberie na ďalekú vesmírnu cestu. Na jednej strane autor opisuje solárnou energiou poháňané motory, na tej druhej približuje úpadok ľudskej civilizácie. Pretože na planéte Soror sú „pánmi tvorstva“ opice, kým ľudia sú len tupými zvermi, ktoré podliehajú pudom. V istom zmysle ide o pomerne vydarenú cynickú výmenu. Ľudia sa nestali len tými lovenými, ale doslova sú z nich pokusné morčatá. Navyše v rukách tých, ktorí sú v nám známej realite mnohokrát využívaní na rôzne výskumy. A táto myšlienka v sebe nesie veľmi krutú iróniu. Autor ňou zároveň realisticky nastavuje zrkadlo spoločnosti. Ulysse na vlastnej koži zisťuje, aké to je, keď ho niekto považuje za bezduchého tvora. Nikto ho nevníma ako mysliacu bytosť. Len ako exotickú odchýlku, ako anomáliu, ktorá nedokáže zmeniť ničí názor. Zrazu to vyzerá, že Ulysse má zaplatiť za to, ako sa ľudia správajú k prírode a zvieratám. Tým, že s ním bude zaobchádzané úplne rovnako. V poslednej tretine nadobúda kniha aj istú dobrodružnosť. Postavy o niečo aktívnejšie zasahujú do deja. Čitateľ sa taktiež dozvedá, ako je možné, že sa primáty vyvinuli, zatiaľ čo ľudstvo degenerovalo. Záver celého putovania je v istom smere prekvapivý. No zároveň pôsobí ako akési uistenie, že opice zo Sororu nakoniec mali pravdu. Vďaka tomu kniha zrazu vyznieva až desivo realisticky. Román Planéta opíc láka na vesmírne dobrodružstvo a mnohé filozofické presahy. Vďaka pomalšiemu tempu je nutné obrniť sa trpezlivosťou. Autor ju odmení uveriteľnou víziou budúcnosti. Tá je v istom zmysle ironická i nepríjemne pravdivá. Nastavuje totiž zrkadlo spoločnosti a najmä tomu, ako sa správame k prírode. Vďaka tomu je kniha, hoci má vyše šesťdesiat rokov, stále aktuálna.