Komentár obsahuje jemné vulgarizmy. Je to také typicky naše slovenské rozprávanie o tom, ako to bolo nie tak dávno a ako sa to všetko (aj s chybami) recykluje a tým pádom opakuje. Presne tak, ako naše dejiny, nepoučili sme sa a tak s príslovečnou tragikou prežívame životné radosti a najmä sklamania. Kto chce aspoň čiastočne pochopiť slovenský národ, tak táto kniha je akýmsi úvodom k jeho pochopeniu. Literárne je to však slabé a existujú omnoho lepšie knihy, kde sa pranieruje (niekedy aj exaltovane vyzdvihuje, čo mi je záhadou, prečo je tomu tak) tá naša typická slovenská mentalita - so všetkým, čo k nej patrí. Tak, ako k súčasnému slovenskému textu patria vulgarizmy a najmä najtvárnejšie slovo jebať. To má v tejto útlej knižke hojné zastúpenie a najpôvabnejšie je v spojení s vynálezom, ktorý sa volá samojeb. O jeho existencii nepochybujem - myslím tým oboje, slovo aj vynález. Po prečítaní mám všakpocit nenaplnenosti, asi si ďalšiu knihu od Maxima odpustím.

Budem sa opakovať aj za distribútora, aj za ostatných, keď poviem, že je to skutočne nádherná kniha. Plná krutých každodenných parodoxov, nenaplnenej lásky, hľadania niekoho aj seba samého. Najťažšie je písať o realite, pretože tu sa vždy kladú nejaké medze. Jeden z najsilnejších literárnych zážitkov, aké som mal možnosť prežiť. Matkin už asi nič lepšie nenapíše, pretože Mexickou vlnou nastavil latku naozaj vysoko nielen pre ostatných autorov, ale hlavne sebe.