Mathilda

Ide o komorné rozprávanie. Mathilda na sklonku života píše niečo ako list svojmu najskôr nepomenovanému priateľovi. Skôr mi to ale pripomínalo spoveď. Neprikrášlenú. Horkastú. A pichľavú. Reálnu spôsobom, ktorý ma vyslovene prikoval k stoličke. Lebo ak je niečo, čo Shelley dokázala na výbornú, určite je to hra so slovami. Jej vety sú takmer až poeticky spevavé. Pritom v mojej mysli prebúdzali skôr pochmúrne obrazy. Taká je ale gotika a Mathilda je gotickejšia tým najgotickejším spôsobom. Pritom stačilo pár obrazov. Opísané ako mračná kdesi ďaleko za obzorom. Búrkové. Sprevádzané hrmením, čoraz hlasnejším. Od prvej vety som vedela, že sa čosi chystá. Niečo neblahé. Drastické. A napínavo som na to čakala. Takmer nedýchala. Vychutnávala. Nielen atmosféru. Aj to podprahové šialenstvo. Istú naivitu hlavnej hrdinky, pretože vlastne ostala v istom zmysle dieťaťom. O to výraznejšie som všetko vnímala. Tie strhujúce okamihy. Aj šialenstvo. Aj zúfalstvo. Aj samotu. Všetko sa to do mňa zahryzávalo. Zaliezlo mi to pod kožu. A nepustilo ma to ani dlho po prečítaní posledného slova. Lebo to nie je len o tej atmosfére. Je to o bolesti takej hlbokej, až prerastá do zrady. S ktorou nie je možné žiť, no zároveň je tým jediným dôvodom, prečo pokračovať ďalej. A Mathilda... Mathilda sa stáva zosobnením vytrvalosti. Tvrdohlavej odhodlanosti, že len samota dokáže zahojiť niektoré rany. Aj keď sa z nás v mene uzdravenia stávajú pustovníci.