Dobývání marnosti

Ta knížka je ještě lepší než jsem myslel. Pro filmové fajnškmekry a ctitele filmového veledíla Fitzccaralldo je Herzogův deník o zběsilém natáčení takřka povinností. Jako velký Herzogův fanoušek jsem se v červenci vydal po jeho iquitoských stopách a nalezl nejenom restauraci Fitzccarralldo s filmovými artefakty na nábřeží, ale také žijicího producenta Fitzccarallda pana Saxera v bekovce, uvelebeného v soukromé hotelové rajské zahradě. Odevšad na vás přitom civí šílený Kinský nebo kníratý Herzog. Když se pak úplně sám koupete v lehce páchoucím hotelovém bazénu s vodotryskem a popíjíte skvěle vychlazené pivo, tak vám pan Saxer naservíruje Vivaldiho z obřích repráků rozestavěných kolem. A vy pak můžete prožít svůj střípek toho omamného dobývání marnosti. Musíte ale pevně zavřít oči.

Toto bude na dlhšie, tak pokojne môžete odísť, ale cítim potrebu zasadiť knihu do širšieho kontextu, ktorý ku nej patrí ako pískajúca hračka ku šteňaťu. V r. 1982 mala premiéru snímka Fitzcarraldo o šialencom vizionárovi, ktorý sa rozhodol z rôznych tu viac, tu menej pochopiteľných príčin preniesť operu do džungle. Neváhal kvôli tomu parník, na ktorom do nebezpečných divokých končín cestoval, preniesť doslova cez horu, keď sa zistilo, že na miesto určenia nie je možné dostať sa normálne po vode. Proste parník preniesli cez suchú zem, chápete tomu dobre. Natáčanie bolo rovnaké peklo. Ak nie ešte väčšie. Pokazila sa tona vecí, bola v tom krv, havárie, tragédie, zranenia, jedovaté hady a všeobecne otrasná natáčacie podmienky uprostred zeleného dusného inferna. Ale zo všetkého najviac sa hovorilo zrejme o výbušnom, toxickom vzťahu medzi režisérom Herzogom a hercom Kinskim (bola to v poradí už ich štvrtú spolupráca). Kinski bol čistý magor. Správal sa ako totálny egomaniak, robil počas natáčania absurdné veci (súlož so stromom). Môj osobný názor je, že ho Herzog striedavo miloval a striedavo ho chcel reálne zavraždiť. A Kinski jeho. Indiáni prítomní na natáčaní mali hereckej hviezdy po krk dokonca až do takej miery, že režisérovi úplne vážne navrhli, že ho zabijú. Herzog to prekvapivo odmietol a Kinského radšej dal v tú noc previezť na iné miesto, lebo sa bál, že ho Indiáni uprostred noci pripravia o život napriek Herzogovmu zákazu. Kinski mal každú chvíľu hysterické psychopatické nervové záchvaty zúrivosti, vyskakoval meter dvadsať pri každej blbosti. Bol to buď duševne ťažko narušený jedinec, alebo to predstieral, aby bol zaujímavejší. Pravdupovediac jedno mi pripadá mrazivejšie ako druhé. Do istej chvíle mi pripadalo zaujímavé analyzovať tento WTF vzťah, hoc mi bol nepríjemný. No po tom, čo Kinského dcéra Pola otca posmrtne obvinila z incestu a domáceho násilia (napísala o tom knihu, ktorá v r. 2013 vyšla aj v českom jazyku), stratil som o tohto pána akýkoľvek záujem a vždy, keď o ňom počujem alebo ho vidím v nejakom filme, mám husiu kožu. Lež nie z jeho uhrančivých výkonov. Samozrejme sa vyskytli spochybňujúce hlasy, či Pola sama nemala psychické problémy a nevymyslela si to, aby sa lepšie predávala jej kniha. Budem si ju musieť prečítať, aby som k tomu vedel zaujať jasnejšie stanovisko. OK, dosť už o tom. Herzog si počas natáčania Fitzcarralda písal denník. Dobývaní marnosti je onen denník. Tešil som sa, ale napokon som zostal nie že sklamaný, ale, čo bolo asi ešte horšie, unudený. Možno to bolo dané tým, že som predtým videl dokument Môj najlepší nepriateľ. Ak ste ho videli aj vy (a samozrejme tiež Fitzcarralda), pravdepodobne ani vy nenájdete v tejto knihe žiadnu pridanú hodnotu. Navyše bol Herzog počas písania denníkov opitý, nadrogovaný, alebo bol tiež psychicky narušený, len „nenápadnejším“ spôsobom ako hulvát Kinski. Rôzne jeho myšlienky sa nesú v tomto duchu. V 90. rokoch sme takým ľuďom vraveli, že „majú halušky“. Lež ktovie, možno je to ako sám píše na začiatku „zrodené z delíria džungle“ a žiadne drogy, alkohol, ani duševné problémy v tom neboli. Psychedelickou a dusnou „apokalyptickou“ džungľovou atmosférou zmaru, frašky, krutosti, krvi a beznádeje mi to pripadalo viac Apokalypsa, ako samotná Conradova Apokalypsa (naopak dosť mi to pripomínalo práve jej filmovú adaptáciu od F.F. Coppolu). Knihe citeľne chýba fotogaléria. Vadilo mi i to, čo ostatne hneď na začiatku priznáva Herzog: kniha paradoxne nie je príliš o samotnom natáčaní. Teda, je. A nie je. Ťažko sa to vysvetľuje, ale proste by ste v nej márne hľadali detailnejšie zaoberanie sa takými atraktívnymi témami, ako je „odídenie“ viacerých hercov (Mario Adorf, Mick Jagger, Jason Robards). Za mňa kniha nenaplnila očakávania, ale 2* sa mi zdajú málo.