Kniha trochu klame telom. Zatiaľ čo anotácia sľubuje snáď prerozprávanie známej ruskej rozprávky o dievčatku zo snehu, ktoré sa vracia cez zimu a na jar odchádza, obálka zase naznačuje istú ľahkosť a rozprávkovosť. V skutočnosti však ide o veľmi realistickú fikciu s niekoľkými záhadnými a nečakanými prvkami, vďaka ktorým vzniká zaujímavý kontrast. A ten ešte podčiarkuje občas až bolestnú realitu tohto príbehu. Jack a Mabel sú vykreslení obdobne. Starnúci manželia, ktorí sa nikdy nedočkali vlastných detí, žijú vo svojej bolesti a bez toho, aby k sebe pustili toho druhého. Pritom žijú jeden vedľa druhého, no pokojne by mohli stáť na opačných koncoch sveta. Ich odlúčenie napriek zdanlivej blízkosti ešte podčiarkuje opis prostredia. Aljaška je riedko osídlené miesto, kde pri pohľade z okna často vidíte len kilometre nedotknutej prírody. Máte tu teda priestor na nerušené premýšľanie, no to občas môže byť na škodu. Podobne ako v prípade Jacka a Mabel. Obaja žijú zatvorení vo svojich mysliach. Každý z nich žije svojimi vlastnými myšlienkami. Najmä bez toho, aby sa o nich rozprávali s tým druhým. Čo zobrazuje smutný úpadok ich vzťahu. Čosi, čo vidíme denne okolo seba, možno to sami prežívame. Tieto okamihy na čitateľa dokážu zapôsobiť o to silnejšie, že Ivey sa nesnaží nikoho citovo vydierať. Jej štýl je na to miestami možno až pristrohý, ale o to viac dokáže vyniknúť. Vďaka navodenej pochmúrnej, no zároveň krásnej atmosfére. Aj vďaka nej je také ľahké uveriť, že sa v tichom lese deje čosi zvláštne. Že tu ozaj môže žiť podivné čarovné dievčatko menom Faina, ktoré sprevádza líška. Táto kniha neponúka zložitý dej. Nemá čitateľa ohúriť rôznymi nečakanými zvratmi a nemá mu vyraziť dych dynamikou. Ide o pomalé prežívanie. O vychutnávanie každej emócie, každého obrazu a o žití v danom okamihu. Podobne, ako sa to vďaka Faine učia Jack a Mabel. Lebo budúcnosť je možno dôležitá. Na Aljaške, ešte viac ako kdekoľvek inde je potrebné myslieť na to, čo prinesie zajtrajšok. Ale zároveň je tu aj dnešok. Ten musíme prežiť ako prvý. Táto kniha okrem iného pripomína aj toto a v tom tkvie jej sila. V tom, ako čitateľa núti premýšľať. Dcéra snehu je kniha, ktorá neohúri prekombinovanosťou deja, ale čitateľa si získa krásnou atmosférou. Realistickou a zároveň pochmúrnou, no plnou krásy a možno aj štipky mágie. Vďaka tomu si čitateľ môže naplno vychutnať každý moment a hlavne má priestor na premýšľanie. Text v sebe nesie nejedno posolstvo a dokáže vyvolať mnoho emócií. Z tých najvýraznejších myšlienok najviac zarezonuje nielen potreba žitia v danom okamihu, ale aj pripomenutie, že to, čo v živote najviac potrebujeme, občas nájdeme vtedy, keď to prestaneme hľadať.

Pekne, trocha smutne, ale zaroven povznasajuce. Velmi pekne opisy prirody a dobre priblizenie tazkeho zivota na aljaske. Zacala som to citat s urcitou rezervou a skor nizkymi ocakavaniami, ale v konecnom dosledku som velmi milo prekvapena. Knihy magickeho realizmu, ak su dobre napisane a nie su prilis tragicke, su pre mna ako pohladenie po dusi.