Zulejka otevírá oči

To byla naprosto skvělá, vynikající, nádherná, výjimečná kniha. Je to už druhá od Guzel Jachiny (ještě Děti Volhy) a já jsem znovu nadšená. Kdyby bylo udělování Nobelovy ceny na mně, tak už ji má. Byly v ní tradice, emoce, historie i humor. Sice zvláštní, ale byl tam. Víc takových knih.

Zulejka otvára oči je nádherný a zároveň nesmierne krutý román, ktorý ma úplne pohltil. Na pozadí stalinských represií sledujeme osud jednoduchej tatárskej ženy, ktorej život sa v priebehu niekoľkých okamihov obráti naruby. Najviac ma bavila samotná Zulejka a jej postupná premena. Veľmi dobre zvolené vedľajšie postavy postupne dotvárajú zvláštne spoločenstvo ľudí vytrhnutých zo svojich pôvodných životov. Výborne funguje kontrast medzi drsnou sibírskou prírodou a krehkosťou ľudského života. Sibír v knihe nie je iba kulisou, ale takmer ďalšou postavou príbehu. Veľmi sa mi páčila aj atmosféra tatárskej dediny v úvode, plná tradícií, viery a povier. Dôležitou témou je tiež materstvo. Autorka zvládla knihu výborne vybalansovať. Román napriek hladu, smrti, násiliu a svojvôli režimu nikdy neskĺzne do úplnej beznádeje. Popri krutosti v ňom zostáva priestor pre lásku, priateľstvo a schopnosť vytvoriť si domov aj tam, kde človeka poslali zomrieť. Nemám čo vytknúť. Perfektná kniha, ktorú určite odporúčam.