Ženie ma zlé svedomie

Podľa názvu som si najprv pomyslela, že stihol napísať niečo ako spoveď z toho, ako ľudí nabádal, aby počas pandémie do seba nechali pichať nedostatočne overenú, politicky tlačenú vakcínu. Síce v tomto sklamal, ale napriek tomu je kniha zaujímavá. Priblížil dobu socializmu, ktorú každý zažíval podľa toho, z akej rodiny pochádzal, a podľa svojho dátumu narodenia. Najzaujímavejším historickým faktom pre mňa bol objav, že v 70-tych rokoch SZM fungovalo aktívne (na gymnáziu Metodova v Bratislave). Neskôr, to bol už iba šrot, nikto s tým nechcel mať nič spoločné, bolo toho príliš, čo bolo povinné...

Veľmi si vážim Silvestra Krčméryho a veľmi si vážim aj jeho synovca Vladimíra. To, čo spravili na Slovensku/zo Slovenska, má podľa mňa nadčasovú hodnotu a je mi ľúto, že väčšinovou spoločnosťou je bagatelizovaná, ignorovaná či nepoznaná. O to viac ma potešila táto kniha rozhovorov z čias, keď ešte Hanus a Majchrák robili pre .týždeň, svet nemal šajnu o tom, že o pár rokov sa najpoužívanejšími slovami stanú pandémia, rúška či lockdown, a keď Krčméryho ešte nehanili rôzni antivaxeri. V súvislosti s dnešnou dobou ma prekvapilo, ako obozretne (a dnes vidíme, že realisticky až prorocky) sa V. K. staval k téme Ruska (kam, mimochodom, ešte za socializmu pašoval Biblie a ktorého obrátenie pokladal jeho strýko Silvo prioritu – celej téme bola venovaná kapitola „Ruské dobrodružstvo“). Napríklad na s. 45 upozorňuje: „Všimnite si, ako sa Putin dáva fotografovať na pravoslávnych bohoslužbách a úžasne podporuje pravoslávnu cirkev, konzervatívne hodnoty, tvrdo ide proti homosexuálom, proti alkoholu. Lenže tento systém príkazov a zákazov nefunguje.“ A napr. pri poslednej otázke celého rozhovoru (s. 171) „kde by ste chceli vidieť Slovensko o päťdesiat rokov“ Vladimír Krčméry svoju odpoveď začína slovami: „Najradšej by som ho videl ďalej od Ruska, materiálne aj ideologicky“. Samozrejme, nie je to len o politikárčení. Rozhovor je zaujímavým svedectvom o živote tajnej cirkvi, o slávnom strýkovi a jeho spolupútnikoch, o kresťanských mediálnych klasikách (potraty, homosexualita...), osobitú hodnotu však vidím v častiach o tom, ako V. K. zakladal školy, misie a v svedectvách o živote na týchto misiách. S niektorými jeho názormi sa úplne stotožňujem, trebárs: „Kedysi sa vravievalo, že ten, kto má osobné problémy, najprv si ich má vyriešiť doma a až potom môže ísť do trópov. Ale nie je to pravda, platí to naopak, ľudia si často nevedia vyriešiť svoje problémy doma, preto je dobré, keď sa ocitnú v cudzom prostredí, kde sú ozajstné problémy. Tam sa im otvoria oči.“ Myslím, že hoci podobné novinárske rozhovory pomerne rýchlo starnú (tento vznikol v roku 2014 a koho už dnes zaujíma otázka, či si Figeľ zaslúžil doktorát), dá sa v ňom nájsť mnoho podnetných vecí. Vďaka.