Zdál se mi zase ten stejný sen

I já jsem už od druhého dílu tušila, jak to asi dopadne. Moc jsem si to užila. Bylo to krásné dojemné. Ještě, že mě první díl neodradil.

Tak nič. Po jednotke, ktorá ma trochu sklamala, som sa utešoval tým, že dvojka to dobehne. Nedobehla, ale naivne som to čakal do trojky, či náhodou. Žiadne „náhodou“ sa žiaľ nekonalo. Jasné, ono to nie je zlá manga trilógia, no vadila mi slabá práca so scenárom, absentovala výraznejšia zápletka. Zhovorčivá hrdinka (striedavo skvelá, striedavo otravná) chodila od jednej postavy k druhej, s každou sa porozprávala (a zjedla koláč a vypila pomarančový džús) a šla o dom ďalej. Mňa to proste nebavilo. Séria mi pripadala divná v tom, že každý, kto má talent (píše, maľuje...), sa za to hanbí. Ešte kurióznejšie bolo, že ho okolie vnímalo ako čudáka. V Japonsku som nikdy nežil (žiaľ), takže netuším, či mi niečo uniká a je to nejaké špecifikum ich mentality (v zmysle je dôležité nevybočovať z anonymného davu), alebo to bol len čisto scenáristov nápad. Výchovný apel (pomoc slabším, starostlivosť o osamelých, odsúdenie šikany atď.) chvályhodný, ale chcel som si užiť aj príbeh. A ten tu skôr nebol, než bol. Našťastie, ku koncu, kedy už som fakt hádzal do žita nie jednu flintu, nie dve flinty, ale osemnásť flínt naraz (áno, dá sa to), sa scenáristka konečne spamätala a začalo to ísť do mierneho dojatia. Za mňa síce neskoro, ale zas ako vraví klasik: lepšie neskoro, ako nikdy. Túto sériu budem spätne vnímať ako priemernú. Skôr manga pre deti, aby si vážili priateľov a rodičov.