Za tajemstvím pohádek

Na rozdiel od starovekej báje múdrosť nevyskočí v plnej zbroji ako Athéna z Diovej hlavy a rovnako tak neprichádza prostredníctvom života ľahkých rozkoší. Cesta k zrelosti, individualite a múdrosti čaká na každého z nás a prvý krát sa o nej dozvedáme jazykom symbolickým vo svete rozprávok. Bettelheim uchopuje rozprávkový obsah psychoanalyticky, ale rozhodne to nie je "libido tam, falus sem", dokonca som mal pocit, že je menej sexistický ako napríklad Fromm v práci Forgotten language (Mýtus, sen a rituál). Jeho zámerom je myslím ukázať, že rozprávka svojím imanentným posolstvom vždy dáva dieťaťu tušiť niečo z dospievania, ktoré nevyhnutne príde. Robí to tak, že oslovuje jeho nevedomie symbolickým jazykom. Krásne to možno pochopiť na príklade veľkého množstva rozprávok so žabím princom, ktorého je potrebné pobozkať. Tento "odporný" čin skutočne v očiach dieťaťa vypadá nechutne rovnako tak ako napríklad nechcene a predčasne videný akt sexuality, avšak keď je už princezná pripravená konečne žabiaka pobozkať, má pred sebou zrazu krásneho princa, ktorý symbolizuje dar sexuality v užšom zmysle. Podobne rozprávka o troch prasiatkách a vlkovi rozpráva príbeh o inom rozmere dospievania - o zodpovednosti a úsilí, ktoré sa vždy vypláca v porovnaní s lenivosťou, Šípková Ruženka a Zlatovláska poukazujú na potrebu stiahnúť sa k sebe do samoty, aby prišli k zrelosti (čím autor ukazuje na rozdielnu cestu v porovnaní s tou známejšou, kedy hrdina odchádza za dobrodružstvom do sveta). Univerzálne posolstvo týchto príbehov je však spoločné a možno ho vyjadriť ako potrebu opustiť istoty detstva, čo je mnohokrát znázornené tým, že sa hrdina stratí v nebezpečnom lese, musí sa naučiť čeliť vlastným divokým sklonom a úzkostiam, čo symbolizujú stretnutia s divokými zvieratami alebo drakmi, musi sa naučiť rozumieť sami sebe, ako dávajú tušiť stretnutia s rozprávkovými bytosťami. Rozprávka transformuje pravdu dospelosti do jazyka dieťaťu oveľa zrozumiteľnejšiemu a hovorí mu to, čo dospelí už vedia a to síce, že to nie je život v perníkovej chalúpke. Autor ma prekvapil aj početnými údernými myšlienkami, ktoré som si vypožičal pre ďalšie použitie, sú to napr: "Hovoriť niekomu, čo má robiť, znamená nahradiť otroctvo nezrelosti otroctvom poslušnosti príkazom." "Kto ponúka mnoho, poskytne niečo mnohým." "Chudoba a bieda nečinia ľudskú povahu lepšou, ale skôr sobeckejšou, menej citlivú k utrpeniu druhých a teda náchylnú ku zlým skutkom."

První polovina knihy mě uchvátila natolik, že jsem si řekla "jo, tohle by si měl přečíst každý rodič" - knihu jsem si dokonce koupila (jednak mi opravdu přišla zajímavá a také je o ni přes semestr zájem, protože je v seznamu povinné četby našeho oboru). Jak přišlo velké nadšení v první polovině, tak přišlo zároveň i částečné zklamání z poloviny druhé. Někde ve dvou třetinách už mě přestalo bavit čtení o tom, jak moc dítě má v podvědomí sex a všude kolem pojmy penis, vagina, menstruace. No jako v kontextu to bylo zajímavé, ale spíš mi to některé pohádky trochu až znechutilo (obzvlášť jsem kroutila hlavou u Červené Karkulky) a Bettelheima (promiň, asi se budeš obracet v hrobě) jsem nazvala úchylákem. Kniha se mi četla zdlouhavě a nakonec jsem byla ráda, že jsem ji vůbec dočetla.