,,Co mi však není jedno, je naše přátelství. Pocit pevného propojení. Pocit, že s ním můžu být sama sebou. Pocit, že mu to dělá stejně dobře jako mně. To, co mezi námi je, by nemělo nikdy skončit. Protože tohoto muže, který vedle mě sedí a nekonečně obohacuje můj život, nechci ztratit. Nikdy. Zůstaneme přátelé do mého posledního výdechu. Jinak tenhle bláznivý svět nepřežiju." Krásný příběh nejen o přátelství, ale i lasce a hlubokem smutku po milovane osobě...

Všechno, co jsme ztratili je druhým dielom série Láska a důvěra. Bola to príjemná romantická oddychovka, no chýbalo mi v nej niečo, vďaka čomu by som si povedala "wow" (od nemeckých autoriek som už jednoducho čítala aj lepšie príbehy). Prvý diel Všechno, co jsme měli sa mi páčil o niečo viac. Hope sa v posledných dvoch rokoch prevrátil celý život hore nohami - prišla o milovaného človeka a začala sa jej rozpadať rodina. Hádky rodičov sa stále viac stupňovali, no ona bola ochotná urobiť aj nemožné, aby ochránila svoju malú sestru. Mali medzi sebou krásny vzťah, Daisy bola slniečko a vniesla do príbehu viacero rozkošných momentov. Hope to nemala jednoduché, miestami mi jej bolo ľúto, najmä kvôli tomu, ako sa k nej správala mama, žiadne dieťa si nezaslúži počuť od rodičov takéto veci. Našťastie, vďaka hudbe mohla aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje trápenia. Hudba sa pre ňu tiež stala prostriedkom, ako vyjadriť to, čo nedokázala povedať slovami. Yeonjun bol tiež sympaťák, má môj obdiv, že dokázal odísť tak ďaleko od rodného mesta, do cudziny, kde nikoho nepoznal a bojovať za svoj sen. Páčil sa mi predovšetkým jeho blízky vzťah s mamou a bratom, hoci ich delili tisícky kilometrov. Aj jeho život zasiahla tragédia a démoni z minulosti ho prenasledovali doteraz. Jeho vášňou bola grafika a tvorba komiksov, vďaka čomu si dokázal rozbehnúť pomerne úspešný biznis. Romantická linka bola v štýle od priateľstva a k láske. Hope a Yeonjun mali veľa spoločného (napríklad záľubu v pestovaní rôznych rastlín), obaja prišli o blízkeho, takže sa dokázali vcítiť jeden do druhého. V priebehu niekoľkých mesiacov sa takmer z neznámych ľudí stali najlepší kamaráti, ktorí sa navzájom zdôverovali so svojimi trápeniami, pomáhali si, boli si oporou. Vzťah medzi nimi bol taký milý, krehký, čistý, až som neraz mala na tvári úsmev. Ich city postupne prerástli v niečo viac, ale keďže ani jeden nechcel vážny vzťah, čakalo na nich dôležité rozhodnutie...