Vo svete Ginny Moonovej

Ginny na prvý pohľad vyzerá ako obyčajné 14-ročné dievča, ktoré sa venuje hre na flaute v školskej kapele, trénuje basketbal, zbožňuje Michaela Jacksona, či básne Roberta Frosta. Snaží sa jednoducho zapadnúť. A potom je tu zložitý vnútorný svet Ginny s poruchou autistického spektra, ktorý všetko komplikuje. Ginny vyrastala v chudobných pomeroch a smutných podmienkach s matkou, ktorá bola závislá a nebola schopná sa o ňu starať a poskytnúť jej bezpečie domova. Neskôr je umiestnená v niekoľkých pestúnskych rodinách, no z každej uteká. Snaží sa neustále kontaktovať a nájsť svoju biologickú matku. Prečo? Nikto nie je schopný pochopiť nutkavé motívy tohto správania. Veď prečo by sa nejaké dieťa malo chcieť vrátiť k matke, ktorá ho týrala a zanedbávala? Neustále opakuje, že sa musí vrátiť domov a nájsť svoju bábiku, ktorú zostala v kufri. V snahe dosiahnuť svoj cieľ kradne, klame, uteká, vracia sa a a opäť znežíva dobré úmysly druhých, no ona MÁ svoje legitímne dôvody, prečo sa takto správa. Ginny vidí a vníma vonkajší svet svojím vlastným spôsobom, tak ako všetci ľudia s poruchami autistického spektra, potrebuje dodržiavať určité stereotypné činnosti a rituály, viesť si zoznamy, stretávať sa s ľuďmi, ktorých pozná a mať svoje každodenné istoty. Kniha ma veľmi príjemne prekvapila a chvíľami pôsobí takmer ako napínavý thriller. Nechcem nič viac prezrádzať, pretože všetko podstatné bolo naznačené, ostatné si treba prečítať :) Autor čerpá z vlastných osobných skúseností a kniha nepochybne patrí medzi tie najvydarenejšie pokiaľ ide o spracovanie tém o ľuďoch s podobnými poruchami.

Kniha nám ponúka náhľad do života 14-ročnej autistky. Kniha je písaná formou mysleného denníka (alebo neviem ako to teda nazvať) a je naozaj napínavá. Dozvedáme sa o Ginniných návykoch, ktoré ako autistka má – napr. každé raňajky musí mať presne 9 bobúľ hrozna a tiež musí často kontrolovať aký je presný čas (presnosť je dosť dôležitá). Páči sa mi, ako je opísaný spôsob jej myslenia. Spočiatku som sa od knihy nemohla odtrhnúť, keďže ma zaujímalo, ako sa to s Ginny a kontaktovaním Glorie vyvinie, ale potom sa dej trošku spomalil a prišlo mi, že sa aj opakoval. Napriek tomu ma čítanie veľmi bavilo, obdivovala som rodinu, ktorá bola ochotná adoptovať si takéto dieťa so špeciálnymi potrebami (aj keď neskôr ma správanie hlavne jej Navždymami trochu rozčuľovalo, aj keď bolo pochopiteľné). Som veľmi rada, že som si túto knihu kúpila a v hlave mi bude ležať ešte dlho.