Vĺčikova cesta domov

Krásna knižka a aj jej príbeh. Ilustrácie sú plné farieb aj hĺbky príbehu a to sa mi na detských ilustrovaných knihách páči.

V tejto knižke sa nachádza asi jedno z najkrajších venovaní, s akými som sa kedy v literatúre stretla, konkrétne: "Láskavej oblohe, ktorá nás prikryje hviezdnou dekou. Veľmi ťa ľúbime." No a k samotnej knižke: milý príbeh vyrozprávaný vo veršoch (v slovenskom preklade občas kostrbaých) o vĺčkovi, čo zablúdil a potreboval nájsť cestu späť domov. To sa stáva. Dokonca celkom často. A je fajn sa pred deťmi netváriť, že nie. Veď koľkí sme už (možno aj v detstve) zažili pocit, že "potom padal, krútil sa a desilo ho, čo sa dialo. Mal pocit, že je koniec, no všetko sa len začínalo." Moje výhrady k obsahu sa týkajú toho, že vĺčkovi pomohli nájsť cestu domov rôzne zvieratká. Všetky boli ochotné, nezištné, nápomocné... A všetko aj na pomery rozprávky až príliš rýchlo a príliš dobre dopadlo. Ok, tak nejako asi vyzerá prototyp moderného "mýtu" pre deti, predsa len však tým našim asi radšej čítam príbehy o kozliatkach, prasiatkach či Čiapočke, ktorých chcel zožrať vlk; príbehy, vďaka ktorým deti podprahovo zistia, že sa nedá a nemá veriť každému, že dôveru si iní musia zaslúžiť, svoje domčeky (hranice) si treba dobre postaviť a strážiť, že nie je bezpečné všetko všetkým vykvákať, netreba cudzích púšťať do domčeka, aj keď majú milý hlások a tvária sa ako mamička... Čítať deťom o idylickom svete, v ktorom vĺčka každý chráni, pomáha mu a obetuje sa pre jeho dobro... No neviem, asi podobné príbehy prenechám rodičom, ktorí volia výchovu v štýle skleník.