No, kde začať? Ku knihe som sa dostala kedysi dávno (kniha z knižnice) a vtedy som netušila, že si čítanie zopakujem. Žiaľ. Zapojila som sa do knižných štafiet a toto je moja prvá tematická - knihy s fantasy motívom. Som v tom zúfalo nemotorná, nenapadlo mi baliť moje balíčky do krabíc, (nabudúce sa polepším) a tiež si naplánujem viac vymakať darčeky. Čo sa týka praktickej stránky štafiet, stále bojujem s lepiacimi pásikmi, ktoré majú tendenciu sa odliepať a aj s časťou zápiskov, takže keď ich nalepím znovu, sú ako palimsesty, miestami sa prekrývajú pôvodné texty. A neodhodlala som sa písať do knihy perom! Ale ceruzkou hej... (chúdence knihy a chúdence dievčence, čo po mne budú lúštiť hieroglyfy). Hm, tiež nemám miesto na siahodlhé vykecávanie a komentovanie priamo v knihe, lebo nemá vôbec voľné okraje. Jednoduchá hlavná hrdinka je tak naivná a odtrhnutá od života, že ani nevie, keď sa jej niečo podarí. Chce uloviť veveričku a dá dole srnu? Akože len tak, ukradnutým lukom a šípom, ktorý myšlienkou navedie do koristi. A potom ju vyvrhne a uvarí z nej posilňujúci vývar a vylieči na smrť zraneného dunča... ...a svišť ju potom balil do fólie. (Moja obľúbená hláška užasnutého alpského turistu z reklamy na fialovú kravu mi neskutočne pripomína aj tento príbeh.) Svoj čarodejnícky dar neovláda, nekontroluje a polovicu príbehu ani nevie, čo sa deje, hlavne že musí utekať, lebo jej ide o život. A mimochodom, nik ju až do konca knihy neprenasleduje. Žiadna pomstychtivá šľachtičná s hordami sluhov. Len nadržaní bratia. V podstate. Je to však veľmi nevinné, lebo o všetko majú len kopu rečí a furt sa ovládajú. Čo tu máme ešte? Chrumkavého rytiera, ktorý je psodlakom, a jeho zlého brata, ktorý je vlkodlakom a tí proti sebe (ako inak) bojujú. Štve ich proti sebe ich diabolský čarodejný dedko a najhorší žltý dym, ktorý má pôvod v obraze. (Bez komentára.) Samozrejme, ide tu o večnosť a prevteťovanie sa do potomstiev a iných tiel. Psi sú zotročovaní vlkmi, všetko má byť také drsné a kruté, že sa to ani opísať nedá. A tak sa to ani neopisuje. Keby sa tam neobjavili nové postavy (mačka, medveď), tak sa tento päťuholník bude donekonečna naháňať, až kým niekto nezomrie na infarkt. Áno, postavy sú tam posadnuté srdciami, krvou a potomstvom. A tiež sa stretávame so snami, špiónskymi guľami a huňatými šelmami viac, ako by ma to bavilo. Je to fantazijný svet, kde je toľko možností, ale všetko kazí hlavná hrdinka, ktorá nie je najostrejšia ceruzka v peračníku, a my, čitatelia, tak musíme sledovať jej klopýtavé myšlienkové pochody. Asi mám radšej Bellu Swan (Twilight) a Sookie Stackhouse (True Blood). Nevidím tu toľko potrebný a logicky odôvodnený vývoj postáv, ich motivácia sa asi mení v poryvoch vetra. Viem, že je to malý priestor (217 s.), na reálnejšie pôsobiace prostredie treba viac strán, no tento svet je nielenže nedokreslený, ale nemá ani poriadne obrysy, o hĺbke ani nehovorím. Možno preto na mňa príbeh pôsobí veľmi plocho. Rodinné vzťahy sú vysvetlené cez rozhovory a sny, ale kde je tá vášeň a zrada, ktoré ma ako čitateľa prikovajú k stránkam a nútia ma ich obracať? Ešte aj scéna so sklárom ostáva nevyužitá. Jediná výhoda tejto knihy je v tom, že nemá pokračovanie. (Aj keď cliffhanger si v poslednom odstavci autorka neodpustila.) A ešte že má tak nízky počet strán. Mám rada meničov tvarov a čarodejnice, takže aj toto je nezanedbateľný bodík k dobru, pretože v našej sf/fantasy tvorbe toho veľa nie je. Dokonca na začiatku som sa veľmi tešila z krátkych viet, reku, príbeh bude rýchlo ubiehať, ale je to celé také nijaké. Najlepší bol asi ten úvod, prebudenie hnevu a ochrana nevinnej, až po snehulienkovsky ladený útek cez nepriateľský les. Práve konštrukcia krátkych nerozvitých viet v úvode knihy mala svojský, až lyrizovaný charakter, postava Zuny by mohla byť poctou Neveste hôľ. Je mi ľúto, že autorka nepokračovala v tomto štýle. Mohla byť z toho skvelá novela. Neprezradiť veľa, nechať niečo na fantázii čitateľa a v náznakoch načrtnúť zlo. A keď aj už má v tom určitom okamihu fyzickú podobu, mala nechať postavy poddať sa prirodzenosti... Jediné, čo z toho si asi po čase zapamätám, bolo to behanie von a dnu a spanie v pravidelných intervaloch. Vlastne, aj to je dosť prirodzené... Mám pocit, že postava Zuny by bola prirodzene dokonalý spáč. Hm, to sa znovu dostávam k špekuláciám o snehulienkovskom motíve a domýšľam si niečo, čo tu nie je. Snáď sa to mojim spolučitateľkám v štafete bude páčiť viac. :)