Kdybych četla knížku v době, kdy ji autorka poprvé vydala, asi bych měla oči navrch hlavy, ale dneska je její styl přece jen už trošku zastaralý. I když dávám poctivé 3* za vykreslení všech hlavních postav děje. Každá je jiná a specifická, má svůj vlastní styl.

Romantiky bolo poskromno a aj tá detektívna časť v kadečom pokrivkávala. V čom Heyerová exceluje, sú dialógy. Bolo to ako sledovať ping-pongové majstrovstvá sveta, dokonalá slovná prestrelka. Nech robila, čo robila, hlavná hrdinka sa vždycky dostala presne tam, kde byť nechcela, a pritom nebola ani hlúpa, ani naivná. A hlavný hrdina hral so všetkými ako na husle, v živote som nečítala o takom sebavedomom a schopnom človeku. Na všetko mal odpoveď, vždy všetko vedel, všetko vybavil. Keď začal Elinor na konci opäť presvedčivo presviedčať, prečo by si ho mala vziať, skoro som mu na to sama skočila. Možno to bolo trochu prekombinované, ale také zábavné, že som hodila námietky a logiku za hlavu a bavila som sa.