V mene kríža

Že tenhle příběh skončí tragicky jsem očekával, ale že to bude takovej masakr, to jsem teda nečekal. Nějaké historické rozpory by se možná našly, ale napsané je to dobře. Citace: Videl to však na plagátoch v meste, kam chodieval s otcom, ba raz dokonca aj na vlastné oči. Už vtedy vedel, že ľudia, s ktorými sa to spája, nie sú dobrí a treba sa mať pred nimi na pozore. Jedného takého práve drží v náručí, má zavreté oči a pokožku bielu ako sneh a chladnú ako zamrznutý železný kríž na jeho kabáte.

Knihu V mene kríža som vyhrala u @tanyk_tanicka na Instagrame. Ona sama o Kušnírovom debute písala perfektne, lákavo, proste tak, že som si knihu uložila na zoznam. Ale veď to pozná každý knihomoľ… do košíka vhupne vždy niečo iné, lebo… po výhre som knihu dlho nesušila na poličke. Prečítala som prvé stránky a premýšľala, čo sa z toho môže vykľuť. Po pár dňoch som ju vzala do ruky opäť a začítala sa. V mene kríža prečíta na posedenie len masochista. To nie je urážka, ale nenapadá mi dôvod, prečo by si niekto TOTO naservíroval ako krémeš po nedeľnom obede. Autor píše naozaj skvele, vôbec by som nepovedala, že V mene kríža je jeho prvotinou. Má skvelú skladbu viet, trefné, autentické opisy, dialógy, odráža sa od reálií a práve to je na čítaní Kušnírovej knihy to najťažšie. Ja ako beznádejná romantička veriaca na happy end-y, na zloduchov so svedomím a že sa všetko zlé na dobré obráti, som verila… do poslednej strany, do posledného písmena. Nuž, autor rozhodne svoj príbeh nepísal s úmyslom vyhovieť rozprávkarom, chopil sa pera so surovosťou, ktorá (žiaľ) bola súčasťou našich dejín. Kušnír do svojho príbehu vložil všetko- lásku, nádej, ideológiu, históriu, spomienky, zášť, odhodlanie, strach, krutosť, ale aj závisť či obyčajnú ľudskosť a túžbu žiť. Celý dej sa odohrá v jednej malej dedinke v priebehu pár týždňov. Na 200 stranách Marcel maximálne využil svoj rozprávačský talent. Postavy predstavil dosť na to, aby si každý čitateľ utvoril vlastný názor- kto je dobrý, kto zlý a kto stratený. Čakala som drsný príbeh o živote počas 2 sv. vojny, no napriek tomu ma surovosť a akýsi pocit “skutočnosti” prekvapili. Kušnír sa neštíti opísať agóniu a vy mu ju proste veríte. Lebo musíte. Inak sa to nedá, len zažiť všetko s postavami, ďakovať, že my žijeme tu a teraz a dúfať, že sa história nebude opakovať. Odolávala som, no nakoniec som sa slzám nevyhla. A to hovorí za všetko.