Úzkosť

Po (ne)dlhom premýšľaní som došla k záverom, že tieto slovenské básne sú dobré tak akurát na zasmiatie a rozvíjanie vlastnej predstavivosti. Na konci zbierky sa nachádza príspevok od akejsi Ivany Hostovej. Myslela som si, že mi vysvetlí, čo som to práve prelúskala. Nevysvetlila. Iba mi povedala, že to bolo fakt cool a strašne hlboké. Vetami, ktoré boli asi písané pomocou Tezaurusu. Jedna z nich bola na 11 riadkov. Viem to, pretože som to zrátala. Táto trápna záverečná esej ale aspoň zaplnila papier. Pretože jednotlivé Ondrejkovej básne sú náhodným zhlukom slov na maximálne šesť riadkov (aj to som zrátala) a zvyšok strany je prázdny. Možno na poznámky, lež na to by najprv bolo načim, aby sa dalo čo-to z danej básne vysvetľovať. Ale takto? Ach, tie naše úbohé lesy! Toľko zbytočného papiera! No nič. Teraz by to asi chcelo nejaký príklad. Takže, vážení, nasleduje báseň, do ktorej sme doma napasovali aspoň aký-taký význam: akoby zabitý a plný očí (kto z neho pozerá, kto z neho vidí): zlaté ľadové zárodočné more: more je kam? Držte si širáky, nasleduje veľké odhalenie. Báseň je podľa nás o ponožke! A síce o ponožke, na ktorej vznikla dierka (oko) a z neho očia studené zárodočné bunky pokožky. No a tá úbohá dierka teraz nevie, kde „je kam“ – nevie, či a kam až sa bude zväčšovať. Smejete sa? My sme plakali… Umenie by malo podľa mňa „hovoriť“. Toto mlčalo. Ba nie! Tento zdrap, tento paškvil na poéziu, sa mi prosto iba smial, že som v ňom nejaké umenie vôbec hľadala.