Na konci už jsem přeskakovala. Nechápu, jak někdo může psát stále dokola tak, že jen přehazuje pořadí slova ve větě a udělat z toho knihu. Kniha mi vůbec nic nedala. Dost zvláštní, jak se dá z truchlení po smrti blízkého člověka přeskočit k sadomasochismu.

Myslím si, že v dnešnej dobe sa trúchleniu stále nevenuje toľko priestoru, koľko by sa malo. Mnohokrát som sa stretol s ľuďmi, ktorí si neumožnili (alebo im nebolo dovolené) odtrúchliť si stratu, v niektorých prípadoch ani po rokoch. Niekedy bolo dokonca rýchle "prenesenie sa cez stratu" považované za cnosť. Po prečítaní knihy som sa taktiež spýtal sám seba, ako som trúchlil sám, pokiaľ ide o straty v mojom živote. Autorka na mnohých kazuistikách z vlastnej praxe popisuje proces trúchlenia, spoločné znaky a vníma ho ako šancu pre rast. Zaujalo ma napríklad, že sa zosnulý v snoch ľudí často objavuje akoby žil. Prekvapilo ma však, že hoci originál knihy vyšiel v roku 2013, bibliografia bola najčastejšie zo 70.-80. rokov, v niektorých prípadoch dokonca až z 50. rokov. "Najmladší" zdroj bol tuším z roku 1998. Zaujímalo by ma, ako sa na trúchlenie pozerajú dnešní jungiáni a či sa niečo zmenilo. Každopádne je to veľmi podnetná kniha.