Tom je mŕtvy

Uuuufff, ťažké čítanie, depresivne, smutné, zimomriavkové... občas som tú bolesť intenzívne pociťovala aj ja, zvieranie brucha, nevolnost, tlaky v hlave, na hrudniku... Zatvarala som ju opakovane po par strankach. Prvych 30stran bolo najťažších, vpadla som priamo do mysle ženy, matky a medzi jej pocity a myšlienky v spojitosti so smrťou samotnou, ako aj do bežných každodenných zistení definitívnej neprítomnosti mŕtveho dieťaťa. Okamihy šialenstva a beznádeje, pocity viny. Nový začiatok, resp.nutné pokračovanie života, kedže ešte 2malé deti sú odkázané na svojich rodičov. Každý sa so stratou vyrovnáva po svojom, deti aj dospelí. Počas čítania som mala pocit, že autorka sa vypisuje z vlastnej skúsenosti, tak autenticky bola strata dieťaťa matkou v tejto monodráme podaná. Neodvažujem sa posudzovať, či dĺžka jej aktívneho smútku bola primeraná, alebo nie, ale v druhej polovici knihy som niekedy pociťovala hnev voči nej, kvoli jej vzťahu k ostatným dvom deťom, ktoré žili. Chviľu mi trvalo, kým som si zvykla na formu - prelínanie minulosti so sučasnosťou, v krátkych aj dlhších odstavcoch. Po prečitaní musím konštatovať, že to teda bola riadna pecka, a zanechala vo mne rozporuplné pocity. Ani neviem, či by som vam ju odporúčala, lebo čítanie doslova fyzicky bolelo.