The Whispering Muse

Britská spisovateľka Laura Purcell napísala už niekoľko románov, v ktorých sa inšpirovala históriou. To platí aj o tomto príbehu, v ktorom sa vracia do viktoriánskych čias. Neštíti sa písať o prísnych spoločenských konvenciách, ale aj o priepastných rozdieloch, ktoré delia vrchnosť a služobníctvo. Pretože v tomto prostredí je povesť úplne všetkým. Na vlastnej koži to zažije aj hlavná hrdinka, ktorá nie vlastnou vinou príde o prácu. Musí odísť náhle a navyše bez odporúčaní, čím sa jej pred nosom zatvárajú prakticky všetky dvere. Jenny je však odhodlaná začať zarábať, aby sa mohla postarať o rodinu. Je jednoduché súcitiť s ňou a takisto obdivovať jej silu a odhodlanie. Navyše ju to stavia do pozície takmer príjemnej hrdinky a zároveň dobrej rozprávačky. Má totiž otvorenú myseľ, ale zároveň je dostatočne kritická, aby nežila v ilúzii. Napriek svojmu veku sa neprejavuje naivne. Avšak okolnosti z nej občas robia oportunistku, hoci nie veľmi dobrú. Keďže má až príliš vyvinutý zmysel pre česť. Jenny je teda pomerne príjemnou sprievodkyňou cez udalosti. Cez jej oči čitateľ vníma prostredie i atmosféru. Kde sa z chudobných londýnskych uličiek presúvame do oslňujúceho života v divadle. Kontrast medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami je však doslova priepastný. Takže román je veľmi realistický. To sa ale týka aj postáv a toho, ako sú predstavované. Keďže je príbeh rozprávaný v prvej osobe, čitateľ všetko vníma len z jediného uhlu pohľadu. Jenny je síce pozorná a väčšinou má dobré oko na to, kto aký je, no už nestačí na vysvetľovanie motivácie. Pretože o nej musí najskôr premýšľať a neskôr ju sama sebe vysvetľovať. Čo po istom čase začne byť pomerne fádne. Nehovoriac o tom, že typovo sa občas nehodí k udalostiam, ktoré sa okolo nej odohrávajú. Ocitne sa totiž uprostred zápasu medzi herečkou Lilith a ženou majiteľ divadla pani Dyerovou. Na jednej strane ostáva svet plný takmer až temných ambícií a istej posadnutosti. Na tej druhej emočne plochý domov ženy, ktorá žiarli a nenávidí s rovnakou vášňou, ako niektorí milujú. Jenny je však vedľa nich nevýrazná a v niektorých scénach pripomína doslova loptičku, ktorú si medzi sebou rivalky prehadzujú. Okrem toho v scénach, ktoré sú napínavé a vo svojej podstate takmer až temné, pôsobí minimálne nepatrične. Hlavne preto, že je iba obyčajnou garderobierkou a na rebríčku moci je príliš nízko na to, aby sa jej niektoré udalosti priamo týkali. Keď sa o nich teda dopočuje, sú už minimálne mierne pokrútené. Hoci aj napriek tomu tieto udalosti stále prispievajú k zaujímavej gradácii napätia. A tiež k premenám hlavných zúčastnených. Lilithine premeny sú asi najvýraznejšie, vzhľadom k jej melodramatickej povahe. Tie, ktorým čelí pani Dyerová, sú zase o niečo tichšie, ale možno o to desivejšie. No a uprostred toho ostáva Jenny so svojimi morálnymi postojmi, avšak naučí sa ich výraznejšie presadzovať. Tento vývoj sa odohráva skôr nenápadne, na pozadí pomerne temných udalostí. V divadle sa stane niekoľko nešťastí. Ich podstate je taká znepokojivá, že sa naozaj dostaví otázka, či ide o nehody, alebo to svedčí o prítomnosti temných síl. Dokonca aj čitateľ niekoľkokrát zaváha, čo je ešte skutočné a čo len výsledok divne vykonštruovaných údajne diabolských sprisahaní. Lebo hranica medzi poverčivosťou a kliatbami sa úmerne napätiu stenčuje. A keď príde záver, je veľkolepý a vrhá nové svetlo na niektoré udalosti. No je na čitateľovi rozhodnúť sa, kde presne je pravda a či je možné ju plne odhaliť. Román The Whispering Muse ponúka zaujímavú kombináciu trileru a gotiky. V kulisách viktoriánskeho Anglicka rozpovedá autorka príbeh nielen o ambíciách, ale aj žiarlivosti. Okolo postáv sa navyše ovíja niekoľko záhad a tajností a rozlúštiť ich nie je vždy také jednoduché. Jediným skutočným nedostatkom je snáď len zvolená rozprávačka. Tá je v niektorých momentoch trochu nevýrazná a zatieňujú ju ostatné postavy.