Struny času

Prekvapenie neprichádza. Stupňovaniu deja chýba iskra, zvrat sa nekoná. Struny času ostávajú v rovine nastolených otázok, pomaly rozvíjajúcich sa hypotéz a morálneho pátosu. Na nič vám neponúkajú priamu odpoveď, čo by neprekážalo, ak by sa príbeh uchopil úplne inak. Aj keď máte možnosť cestovať svetom farbistej fantázie samotnej autorky, rozkladať sa na molekuly atómu a bojovať s podobným nepriateľom, akému čelil aj sám Anakin Skywalker, nielen príbeh, ale aj jeho kostra vám tak trochu škrípu pred očami. Vynára sa teda otázka, či druhá časť prinesie uspokojivé odpovede, pomôže zžiť sa s postavami, a tak trochu lepšie porozumieť hlavným hrdinom. Vzhľadom na to, že ide o štvordielnu knižnú sériu, bolo by to od autorky naozaj láskavé gesto. Knihe priťažuje aj fakt, že s nonsensom, ktorý sa postupne z príbehu vynára, nedokážu zručne pracovať ani postavy. Či už hlavní, alebo tí vedľajší hrdinovia. Ich povahy nateraz ostanú pre vás nesympatické a vyvolávajúce skôr rozhorčenie z toho, že v nich nedokážete poriadne čítať a aspoň nejako si utriediť chaos, ktorý vďaka nim vzniká. Márne hľadáte autorkin zámer, asi žiadny nemala. A tak vám neostáva nič iné, len zaťať zuby, a zmieriť sa s tým, že sympatie sa jednoducho dostavia časom. Možno zahorí iskrička nádeje práve pri postavách mimozemských civilizácií, ktorým naši hrdinovia vbehnú do cesty. Nuž... všetky postavy, bohužiaľ, pôsobia miestami plocho. Sú málo výrazné, sem-tam neuveriteľné, chýba im prirodzená spontánnosť, ale až takú veľkú hanbu si však nerobia. A to je dôležité.