Stínozem

Princ Flanagini a princ Night v súboji o trón kráľa mágie. Najstarší príbeh Kaina a Ábela v cene vstupného. Ostré svetlo na pódium, klobúk a plášť, opona, kašírované kulisy, nočná mora môže začať. V poslednej dobe idem v hodnoteniach nejak proti prúdu. Knihy s vysokým ma sklamú, zo 49%-nej som nadšený a unesený. Takže budem cikať proti vetru aj dnes. Knihu som kúpil len tak z knihovrátku na Martinuse aby sa nepovedalo, nech neberiem dve knihy len. Strauba nevyhľadávam, len kedysi pred 35 rokmi som čítal Talizman. V slovenskom preklade s tou hnusnou obálkou. Ani prd si nepamätám. Takže som Stínozem bral do ruky trošku s obavami a očakávaním že asi ani nedočítam, a bude to rýchlovka. Pfúú. Tak Vám poviem, Straub vie písať. A hovadsky pútavým štýlom. Je z tej nazvime to "stratenej upozadenej generácie", lebo ako na trh prišiel King, zatienil všetkých kto v hororoch niečo v Amerike tvorili. Zatienil číslami, aj kvalitou, neskôr už svojou legendou. Mená ako Straub sa dostali do spoločnej police ale pod Kingovky. Ale neznamená to že tí ľudia píšu horšie. Inak, ale nie horšie. Samozrejme dačo sa vydarí, niečo menej, niečo nie. King časom vymäkol, ale už mu to každý žral. Ani on nemá veľa takýchto kníh, on je prístupnejší a vie ako na svojho čitateľa. Straub mi príde ako akademik, ktorému je čitateľ asi u prdele, ide o víziu. Stínozem je uhrančivé čítanie, atmosférické, strieda reálne udalosti a dej (ktorý je mimochodom napísaný fakt dobre, so snovými príbehmi a udalosťami ktoré vám podtrhujú nohy a vytvoria pocit že nechápete čo čítate, že vám niečo uniká. Ako chápem výhrady čitateľov nespokojných. Úplne. Ale mne kniha sadla, neskutočne. A možno ju treba čítať v správnom rozpoložení, nálade, fáze života, neviem. Určite pomohlo že som sa sústredil a popri nič iné nečítal a ani sa na nič nové netešil. Mohol som patriť len Stínozemi a sústrediť sa. A od prvých strán som si povedal, ty vole, teraz čítam niečo výnimočné, nezvyklé. A samozrejme som už čakal kedy sa to zlomí a dôjde na slová predošlých hodnotiteľov a zlomí sa to do nudy, nezáživnosti, chaosu. A ... nestalo sa. A musím zdôrazniť, mnoho scén bolo tak napísaných, ako dokáže málokto. Šikana chalanov v škole, požiar na konci roku (Carrie zdraví), prízrak v zrkadle, celý priam strašidelný dom, nočné týranie psov, scéna z vojny s doktorom ktorému tečú črevá z brucha a prosí o život, viete, taký ten čo keď ho skúsite zdvihnúť, polovica ho ostane už na zemi... ale drží sa života lebo neverí že sa to mohlo stať aj jemu... no riadne sa mi to dralo do predstavivosti a dávno som nečíta niečo tak intenzívne. Straub vás donúti dívať sa a byť svedkom veľmi nepríjemných scén, tu sa zrak milosrdne a korektne neodvracia. A do toho snové výjavy a scény, aby vás nahlodal, a od polovice už skúmate čo je realita a čo sa zvrtne. Toto je veľká vec. Za mňa, skvelá. Nie je to horor, nie je to fantasy, je to spočiatku chlapecké kamarátstvo, stredoškolske prostredie, profesori, školský život, zdá sa že ďalšia Carrie, alebo slabšie To, Telo, alebo Tudy příjde neco temné. A zrazu je to o kontraste púťovej a kabaretnej mágie s tou skutočnou, o zrode nepriateľstva medzi kamarátmi, závisti, láske, zrazu je to plné alegórií, rozprávkových príbehov rozprávaných duchmi či prízrakmi. Najlepšie pomenovanie snáď by bolo, MYSTERIÓZNY ROMÁN. Straubovi sa podarilo, že netušíte či sú osoby reálne či je to len zdanie a nebudú to nakoniec marionety. A neustály pod riadkami pocit že sa deje niečo zlé. Niečo prichádza. Rozprávač sa mení, fokus sa mení, spôsob vyprávania, strieda sa realita so snami, občas sa skáče v čase, postavy spomínajú na zdánlivo nepodstatné osoby a veci. Fakt to chce občas sústredenie, a potom ste odmenení. Collins je ako záporák ťažko kategorizovateľný. Rovnako ako Skeleton Ridpath, čisté zlo ale s kusom tragédie v sebe. Jedna z najlepších kníh aké som tohto roku čítal, prekoná ju asi Hyperion, určite, ale asi aj za posledné roky najemotívnejšie čítanie. Pohltilo ma, nepustilo, vypľulo, ostalo v hlave. Nestáva sa až tak často. S poznámkou, že môj chválospev je ojedinelý, nikoho k tejto knihe neťahám. Tá možnosť sklamania a nudy tu je vysoký. hm... po tretí raz sa stretávam s ženskou postavou s menom Rose v troch rôznych knihách takmer po sebe... podivnosť.

Peter Straub je rozhodně autorem, který si zaslouží pozornost a jeho Stínozem je zkrátka jiná. Není ani tolik hororem, jako temnou fantasy, jejíž narace a styl vychází z pohádek, jejichž upravenými verzemi se skrytými paralelami vůči hlavnímu příběhu je kniha prokládaná. Vzdor tomu, jak se kniha zpočátku tváří to nakonec ani tak není kniha o škole a jejích studentech, jak to zpočátku vypadá, ale fantasy příběhem o magii a pronikání do jejích hlubších vrstev. Ačkoliv mne čtení bavilo, nemohu si odpustit jednu výtku, a tou je nevýraznost titulních postav oproti vedlejším, jež mne zajímaly mnohem víc a lépe jsem se v nich orientoval. Ono na těch záporácích asi něco bude, že? Stínozem nejvíce ocení fanoušci momentálně oblíbených děl, jakými jsou Zámek a klíč, nebo již výše zmíněné Stranger Things, kde je hororová atmosféra jak v předlohách, tak v adaptaci spíše vedlejším prvkem temného, fantaskního vyprávění.