Společenství

Polemiky o tom, či Společenství je alebo nie je horor (ako avizuje obal), by som nechal bokom. Zjavne to horor je. Síce chápem, prečo o tom niektorí pochybujú a hovoria skôr o satire/čiernej komédii, ale Bentley Little zakaždým skôr alebo neskôr nájde cestu späť k hororu a to vrátane finále, ktoré naplno ukáže, že to celý čas skutočne bol horor. Paradoxne, koniec patrí istým spôsobom k najslabšej časti románu. Jednak začne používať more klišé, zvláštnych náhod, nehôd a deus ex machina a jednak čakáte, že autor odpovie na zásadné otázky, ktoré vám počas čítania napadli... a on na ne neodpovie. Proste to ukončí takým epilógom, až som listoval ďalej a hľadal epilóg číslo dva. Nenašiel som. Síce sa mi páčilo, že mnohé veci zostali otvorené. Je fajn, ak si čitateľ môže niektoré veci domyslieť sám. Nemalo by sa to však byť o tom, že idete do reštaurácie, zaplatíte za večeru a čašník vám na stôl položí suroviny a dvojplatničku s hláškou, že si to máte navariť sami. Prečo sa pokuty začali tak kopiť? Čo tým spoločenstvo chcelo dosiahnuť? Prečo prichádzali ku koncu s tak neskutočne absurdnými pravidlami? Čo nimi chceli dosiahnuť? Prečo by všetci obyvatelia trpeli také extréme zasahovanie do svojich životov? Čakáte šokujúcu sériu finálnych twistov a ona sa nekoná. Super je, že Little udržuje po celý čas svižné tempo, kniha má síce veľa strán, ale text a riadkovanie nie sú nahusto, dĺžka kapitol je tak akurát a neustále vás dopredu poháňa túžba po vysvetleniach. Ku koncu som to čítal bez dychu, lačno otáčajúc stranu na stranou, aby som sa dozvedel odpovede. No a ono nič. Vadila mi absurdná logika veci (ako by mu dokázali, že píše z domu?), nepochopiteľné správanie postáv (skutočne takto funguje FBI? Naozaj by ste žili v dome, do ktorého vám kedykoľvek uprostred noci chodia cudzí ľudia a boli tým len „znepokojení“?), vypadávanie dôležitých vecí z deja (ako to teda bolo so šerifom?), nekonzistentnosť (nejak mi nešlo cez mozog, že sa tu vraždia deti a potom riešia banality ako je farba stužky, ktorou musíte mať o paličky priviazané rastliny) a nezrozumiteľnosť (neorientoval som sa v počte obyvateľov, v scénach „kolosea“ a protestu akoby to bol trojtisícový dav, ale na s. 275 sa explicitne uvádza, že komplex veľa trvalých rezidentov nemá).

Až skoro do poloviny mě to bavilo, dokonce jsem občas souhlasila s pravidly Společenství a byla zvědavá, kam to povede. A ono to vedlo do naprostých blbostí, konec se vůbec nedal strávit, ten jsem přeskákala. Takže jsem například nezjistila, jak se živil Pahýl, možná to tam ani vysvětlené nebylo jako spoustu jiných věcí, blbina střídala volovinu, no ubohost!