Slobodné Hlavné

Tesne po vzniku samostatnej SR predvádzali dvaja spolužiaci na triednom vianočnom večierku vtipnú scénku. Jeden hral redaktora, druhý vtedajšieho kápa Mečiar. Na záverečnú otázku redaktora „a čo chystáte do budúcna“ zahrmel triedou Vojtov čerstvo zmutovaný hlas: „samostatnú Bratislavu!“ Už to, že si tento fakticky bezvýznamný moment živo pamatám aj po viac než tridsiatich rokoch, hovorí, že táto téma vo mne nejakým spôsobom rezonuje. Preto aj, hoci o veľa starší a snáď aspoň o fúz múdrejší, úplne nestranný komentár k Slobodnému Hlavnému napísať neviem. Napadá ma, že je to dielo z kategorie alternatívna história light. Skutočné osoby a udalosti sú samozrejme vymyslené. Samozrejme... Nemôžem povedať, že by knižka bola v niečom prevratná, alebo fantasticky literárne spracovaná. Na druhú stranu, dej pekne odsýpa. Je napínavé sledovať, kde a ako sa odlupuje autorova fikcia od reality. Téma akejsi depolarizácie, poukazovania na to, že spoluobčania obývajúci slovenskú glubinku, sú vlastne rovnakí fajn ľudia, ako tí z hlavného mesta, sa objavuje v poslednom čase v mojej bubline často. Ako je teda možné, že som si poobede sadol a knihu do pol noci prečítal? Mimochodom – toto sa mi nestalo iste už aspoň 10-15 rokov. Rozmýšľam, že to asi bude práve tou mojou bublinou. A teda tým nemyslím tú bežne osočovanú širokú slniečkarsku. Skúsim upresniť. Max v knihe jazdí na bicykli, autor má v knihe postavu PRmátora – au aký to (pre mnohých) nepochopiteľný kontrast, jazdiť po meste na bicykli a nevelebiť nášho primátora! V posledných rokoch akosi rád čítam práce slovenských a českých autorov, (no áno, najmä mužov) v mojom veku. Šesták, Biler, či teraz Jakub Filo. Nejakým spôsobom nachádzam geograficky podmienenú generačnú výpoveď akéhosi spektra či subkultúry (?), ktorá mi niečo hovorí a ktorá ma dosť baví. Tak teda vlastne neviem ani povedať, že Slobodné Hlavné je dobrá kniha. Viem však povedať, že je to kniha veľmi pre mňa.