Není to lehké čtení. I když jsou to povídky a kniha je útlá. Přesto je to ale čtení poutavé a skvělé. Širá, masožravá obloha a další nestvůrné geografie nabízí přesně to, co si slibujete od sbírky příběhů nadaného hororového autora, jehož jméno je skloňováno mezi nejlepšími. Velice rozmanité čtení, které až na počáteční kratičkou výjimku nikam nespěchá a v pozvolném tempu se předestírají hrůzy a nejistoty, jež vás mnohdy pohltí až na samotném závěru. Právě to, jak se zde pomalu spěje k pointě, u níž se často musíte i zamyslet, co tím vším vlastně onen „hororový básník“ chtěl říci, bude pro leckoho kámen úrazu. Mně naopak upoutala a nadchla nápaditost a rozmanitý záběr autora, jenž očividně naprosto dokonale zná bohatý hororový žánr a umí s ním skvěle pracovat. Vypráví tu postavy, prostředí, ale i náznaky a jednotlivé obrazy, jež jako by ožívaly před vaším vnitřním zrakem (což je někdy zatraceně děsivé). To, jak John Langan pracuje s perspektivou vyprávění, je úctyhodné. A já pro tak široký záběr nemohu než smeknout. Co mě trochu mrzí je, že, ne vždy jsem rozuzlení zcela pochopil, a místy jsem se nebyl úplně schopen naladit na spisovatelovu notu. Ale tam může být problém spíše na mé straně. Navíc poznámky v závěru leccos osvětlují. Jako celek zůstává výborný hororový sborník, který by neměl chybět u nikoho, kdo má horor jako takový rád.

Rybář bol skvelý hororový román, takže keď v češtine vyšla Langanova staršia zbierka s geniálnym názvom Širá, masožravá obloha a další nestvůrné geografie, musel som ju mať, keďže po Rybářovi som si Johna okamžite zaradil do osobného rebríčka najtalentovanejších súčasných žánrových autorov (ďalej napr. Fracassi, Neville, či Barron). Tešil som sa na vysokú školu poviedkárstva a namiesto toho som dostal posedenie v parku skupinky jemne pripitých umelcov, ktorí sa tvária, že sú niečo viac a pritom remeselníci, ktorí sa na nič nehrajú, píšu v porovnaní s nimi oveľa záživnejšie, proste lepšie texty. Napriek tomu začnem tým lepším. Je to krásna kniha. Kuriózny názov púta pozornosť rovnako ako neprehliadnuteľná obálka. Kniha disponuje pevnou väzbou, lacetkou, prebalom s autorovým medailónikom, úvodným slovom od Jeffreyho Forda (viacero poviedok mu vyšlo aj v češtine), záverečným slovom od nikoho menšieho, než samotného pána Barrona a na konci nájdete dodatky, z ktorých sa dozviete, za akých okolností tá-ktorá poviedka vznikala. Dokonca i jej originálny názov a kde a v akom roku bola prvý raz publikovaná. No a teraz to horšie. Na Rybářovi je vidno, že vznikol neskôr, kedy bol autor vypísaný, vedel čo chce a ako to dosiahnuť. Jeho literárna reč bola zaujímavá. V tejto zbierke vidieť, že ešte len hľadal polohu, aká by mu vyhovovala najviac. Niektoré poviedky sú zbytočne dlhé, čo absurdne podtrhuje jeden z textov, v ktorom postava ironizuje vášeň Stephena Kinga pre „osemsto“ stranové príbehy. Langan si vypomáha vykrádaním iných, čo najviac udrie do očí u titulnej poviedky Širá, masožravá obloha, ktorá má skvelý námet (mimozemský upír žijúci na oblohe živiaci sa krvou obetí uprostred krvavých vojen, kde si jeho drastické vyčíňanie nikto nevšimne), ale inak trpí tak ako väčšina Langanových poviedok priemernými postavami, mdlými dialógmi a klišé scénami. V jednej pasáži dokonca postava berie rady na nepriateľovu likvidáciu z hádate správne, z Draculu. V tejto poviedke okrem toho Langan stihne vykradnúť ešte Predátora, Kingovho Nočného letca a samozrejme Carpenterovu Vec. A to je ešte jedna z lepších poviedok. Z dodatkov vyplýva, že mnohé z prítomných textov písal na objednávku a osobne si myslím, že toto zvykne zlomiť vo všeobecnosti väz množstvu poviedkárov. Ak „musia“ napísať poviedku na objednávku, ja to z takých textov skoro vždy vycítim. Sú silené a nevznikli preto, že by autorov k ich napísaniu niečo nakoplo, inšpirovalo, že by chceli na danú tému niečo povedať, ale proste preto, lebo im bolo ľúto neocitnúť sa v antológii, zborníku. Za mňa je ideálny prípad mať v zálohe (pokojne aj X rokov) dokončené poviedky na rôzne témy, ktoré autora zaujímajú, postupne ich rok za rokom vylepšovať a jemne prepracovávať a skôr alebo neskôr sa vždy objaví niekto, kto sa vás spýta, či nemáte poviedku napr. na tému upíri. No nič, už kecám, končím. Za mňa proste obrovské sklamanie a záverečné slovo Laird Barron poňal natoľko zvláštne, až je to kontraproduktívne a radšej to tu nemalo byť (som v tomto staromódny, proste ak niekomu dáte napísať úvodné alebo záverečné slovo do svojej knihy, mal by vás chváliť, síce to nesmie byť lacné a úbohé, ale proste mal by vás chváliť a hovoriť, čo sa mu na vašom štýle páči).