Šíp a vítr, dýka a moře

Pokračování příběhů ze světa, který nikomu nic neodpouští, a kde čest, hrdost a přátelství jsou stále pojmy, pro něž stojí za to zemřít. Opět tu máme osm povídek, rozdělených do dvou částí. Po návštěvě severního a jižního pohraničí, které nám zprostředkovala předchozí kniha, tak zamíříme do východních (divoké stepi) a západních (přístavní město) částí hranic Meekhánské říše. Silnou stránkou Roberta M. Wegnera je jednoduchost zápletek a zároveň úmyslná nadstavba předkládanému dění. V první části se navíc ukazuje jako výborný fabulátor, pro něhož není problém vytvářet přesvědčivé obyčeje domorodých národů, až máte pocit, že musejí vycházet z reality. Vlastně by mě překvapilo, kdyby tomu bylo jinak. V druhé půlce jde autor spíš po městských intrikách a magii, což bohužel ve výsledku nefunguje až tak dobře, jak to zpočátku zní. Na můj vkus se až příliš opakuje motiv deus ex machina, kdy beznadějnou situaci vyřeší démon/bůh ukrývající se v těle hlavního hrdiny. Pořád ovšem velká spokojenost.

Je výborné, jak autor dokáže poměrně detailně a uvěřitelně popsat reálie značně odlišných oblastí Meekhánské říše a okolí, a to včetně i různých národů a jejich zvyků (hodnoceno včetně prvního dílu). Čtenář si u každé části musí zvykat na jiné tempo, styl a náladu vyprávění a občas se prokousat popisnými pasážemi, ale o to je pak čtenářský zážitek hlubší. Je až škoda, že po vykreslení takto různých světů nedostávají jednotlivé části ještě více prostoru. Z náznaků provázanosti a z některých otevřenějších konců je zřejmé, že mnohé věcí do sebe zapadnou až v dalších pokračováních, která u nás bohužel dosud nevyšla. Při srovnání první a druhé knihy hodnotím lépe tu první, která byla více akčnější a dialogy mi přišly více vypointované.

Druhá kniha príbehov z meekhánskeho pohraničia je rovnako dobrá ako tá prvá. Jednotlivé poviedky: A staneš se zdí Úvodná poviedka druhej knihy príbehov z meekhánského pohraničia nás privádza tentokrát na Východ a po pomalšom začiatku nás v jej závere nenechá Wegner na pochybách, že aj na tejto strane Ríše to bude poriadne iskriť zbraňami i mágiou. Podobne ako v predchádzajúcej knihe, resp. jej prvej polovici príbehov, je aj tu hlavným hrdinom vojenská jednotka. Tentokrát je to čaardan, akási polovojenská, ale vysoko profesionálna nepravidelná jednotka žoldnierov, vedená bývalým slávnym generálom ríšskeho vojska, kha-darom Laskolnykom (známym aj ako Šedý vlk). Hlavnou postavou, resp. POV postavou, je však jedna z členiek jeho jednotky, Kailean, dievčina meekhánskeho pôvodu, nešťastného detstva a utajovaných schopností (to s tými schopnosťami sa týka viacerých členov jednotky, ako postupne vychádza najavo). Hoci je pointa poviedky odhadnuteľná a jej rozbeh pomalší, jej záver je, ako už začína byť u Wegnera dobrým zvykom, nabitý napätím, akciou a mágiou. Nejlepší, jaké je možné koupit Brilantné od začiatku do konca. Dokonale vygradovaná, strhujúco napísaná a brutálne vrcholiaca akcia, kde lesť prebíja pascu, a to iba vďaka najlepším, aké je možné kúpiť… Kolo s osmi loukotěmi Po predchádzajúcej akciou nabitej poviedke má Kolo… výrazne pokojnejšiu, doslova rodinnú atmosféru. Zdanie ale často klame. Kailean navštevuje svoju adoptívnu nomádsku rodinu a pri všetkom tom rozprávaní (v troch rôzne náročných verziách jedného nomádskeho jazyka, to je niečo!) a vysvetľovaní histórie sa v tejto poviedke najmä „miesi“ na skutočne veľké udalosti v pozadí, ktoré prebleskujú na povrch už aj v predošlých príbehoch. To je naše zásluha Táto poviedka sa dosť ťažko hodnotí, pretože nie je ukončená, resp. končí v tom najlepšom…vtedy, keď sa konečne začne niečo diať. Jej hlavná sila tak je v retrospektívne podávaných „spovediach“ jednotlivých členov Laskolnykovho čaardanu, ktoré všetky končia rituálnymi slovami obsiahnutým v názve tejto poviedky. Dozvieme sa tak v krátkych a veľmi osobných mikropríbehoch o životoch významnejších členov oddielu, ktorých minulosť a „schopnosti“ už boli zmienené aj v predchádzajúcich poviedkach. Význam tejto poviedky tkvie ale aj v tom, že sa stretávame so starými známymi z prvej knihy a príbehy sa začínajú konečne výrazne prepájať. Ten otvorený koniec však naozaj mrzí, čakanie bude neznesiteľné… Světlo na ostří meče V druhej polovici druhej knihy príbehov z meekhánskeho pohraničia prichádza na scénu zatiaľ asi najsympatickejšia postava Wegnerovho univerza – Altsin, hoci jeho „nástup“ nie je zrovna impozantný. Altsin je špičkový zlodej vo veľkom prístavnom meste Ponkee-Laa na západe Meekhánu, odkiaľ sa ale moc Meekhánskej ríše už pomaly stiahla, čo sa snažia využiť miestne elity, ktoré pritom nehľadia na následky a nevyberajú si prostriedky. V prvom príbehu zo Západu je tým prostriedkom zvláštny a mocný magický artefakt, ktorý vraj kedysi patril samotnému bohovi a ktorý nečakane zmizne. Jeho strata by mohla mať katastrofálne dôsledky a preto je pátraním po ňom poverený najlepší zlodej v meste (Altsin), ktorý bol v čase jeho zmiznutia preukázateľne „mimo“. To, čo pri svojom pátraní objaví, však krádež artefaktu stavia do celkom iného svetla… Pytel plný hadů Druhý príbeh zlodeja Altsina sa odohráva zhruba jeden rok po udalostiach v prvej poviedke (Světlo na ostří meče), ale nadväzuje na ňu len veľmi voľne. Politické intrigy, úkladné vraždy a zrady nad zrady, to je stručné zhrnutie obsahu tejto poviedky. Tá politická časť mi prišla trochu nudná (úplne mi stačí, čo vyvádzajú tí naši – či už SK alebo CZ), ale perfektné finále so súbojom to bohato vyvážilo. Náruč města Po súboji, ktorým končila druhá poviedka, musel Altsin opustiť svoje mesto. Po rokoch sa vracia späť, lebo iba tam vidí nádej, že „pomoc“, ktorej sa mu vtedy pri súboji dostala, sa nestane jeho prekliatím. Ponkee-Laa sa však medzitým výrazne zmenila. Liga čiapky (eufemický názov siete zločineckých organizácií v meste), ktorej bol Altsin kedysi voľným členom, má vážny problém: jeden z členov Rady (vláda mesta) strhol na seba všetku moc. To by ešte nebol problém. Problémom je, že ide o náboženského fanatika, ktorý považuje boj so zločinom a podvratnými živlami (vrátane chudobných a nemohúcich) za svätú vec a neváha do toho vložiť všetky prostriedky. Altsin sa tak dostáva medzi mlynské kamene starých záväzkov a nových výziev, ale s gráciou jemu vlastnou ich všetky drví na prach… Zatiaľ najlepšia poviedka z druhej časti. Mimoriadne pôsobivé sú hlavne Altsinove vízie. Dej je v podstate veľmi jednoduchý, presne v caesarovskom štýle (Veni, vidi, vici), ale práve tie vízie mu dodávajú ohromujúci rozmer. Řeka vzpomínek V poslednej poviedke Wegner konečne odhaľuje, čo sa dalo vytušiť už dávnejšie. Uzlí, prepája, pomenúva a otvára. Bohovia, vtelenia, desivé vízie, nástroje a trhliny. Bitka o mesto medzi Ligou čiapky a fanatickým radným, bývalým generálom, vrcholí a Altsin nezostáva bokom. Nočné magické súboje na strechách domov, elitní zabijaci v bleskurýchlom tanci smrti. Tentokrát je to skutočne doslova DEUS EX MACHINA. Bolo by rozhodne na čo sa tešiť, keby vydavateľstvo neseklo s jeho vydávaním i svojou činnosťou… Posledný dialóg z poslednej poviedky: "...Ostrov, kterému se i severní piráti zdaleka vyhýbají? Zešílel jsi." "Možná." "Co jsi pro tu vědmu udělal? Zachránil jsi jí život?" Zloděj se široce zazubil, tentokrát úpřimně. "Ne, příteli. Zabil jsem její matku."