Rozum

Zaujímalo by ma, koľko zo svojho ja, vložil spisovateľ do románu. Pretože to, čo je v knihe, sa veľmi vymyká môjmu pohľadu na život, hoci sa príbeh odohráva v časoch, keď som už bol na svete. Slobodov štýl je zvláštny, pre mňa iritujúco-rozčuľujúci, no zároveň nútiaci ma čítať ďalej a byť pekne nas...tý. V každom prípade bol autor veľmi rozporuplná postava a som presvdčený, že ak by som ho stretol osobne, do piatich minút by vo mne vyvolal maniakálnu túžbu ho zniesť zo sveta - buď sekerou (ako psa v knihe) alebo zaviazať do vreca a hodiť ho do vody (ako v knihe mačence). No nič, nejdem sa ďalej rozpisovať, lebo cítim, ako mi stúpa tlak. V každom prípade som rád, že som si knihu prečítal.

Román bez nosného deja. Bez začiatku a bez konca. A ako tak poškuľujem po ďalších jeho knihách, je to spôsob, akým Sloboda písal. Nie, že by sa v románe nedialo nič. Sledujeme epizódky, všedné dni, rozhovory, spomienky. No jadrom sú predovšetkým myšlienky postavy/autora, jeho pohľad na svet a hlavne až brutálna otvorenosť a priamosť. Nieje to veselé, nieje to hrdinské, nieje to morálne, neospevujú sa ideály. Je to výšplech intelektuála zmietajúceho sa v sračkách radového občana, v problémoch, ktoré si z veľkej miery zapríčinil sám. Je to román, ktorý by mohol napísať každý z nás, keby mal dostatočný talent a intelekt. Nuž, ale keďže tieto predpoklady spĺňa málokto, čítame Slobodu. A v mnohom sú tieto "malé" knihy výpovednejšie o svojej dobe (a mieste), ako tie veľké a veľahlasné.