No do Helu. Bylo to prostě dobrý. Ostatně jsme na to od této autorky už zvynkutí. Postavy jsou sympoši, líbí se mi že se prolíná víc světů a dle konce, jaké překvapení že?!, se jich bude prolínat ještě víc. V překladu je fakt hodně chyb, to to nikdo nekontroluje?! Asi ne tak moc... Sexuálních scén tak jako asi akorát, nevidím na tom nic tak pobuřujícího, nejsem puritán...dává to tomu ještě trochu víc koule. Každopádně pro mě, opět skvělá jízda se všema těma vílákama, andělama, vlkama a vodníkama a kdesčím...a vyhlížím, netrpělivě, pokračování.

Sarah J. Maas opäť stvorila pomerne zaujímavý svet. Plný bytostí, o ktorých síce píše často a rada, ale tentoraz v prostredí podobné tomu nášmu. Kde funguje moderná technika a ľudia sa chodia večer zabávať do barov. Už v prvom diele tejto série ukázala, že jej svedčí aj urban fantasy a to čiastočne dokazuje aj v Rode nebies a povetria. Lenže tento príbeh netrpí prostredím, problémová je skôr dejová rovina – a jej očividná chudobnosť. Pritom od prvej stránky je viac ako jasné, že sa čosi deje. Niečo na pozadí, niečo temné a záhadné, čo ovplyvňuje postavy. Lenže keď toto napätie začne stagnovať a vedie to len k niekoľkým ostrejším šarvátkam, začína to byť až príliš účelne. Okato nastrojené, aby čitateľa oklamalo, že sa niečo skutočne deje. No opak je pravdou, pretože autorka sa oveľa viac zaujíma o charakterové omáčky, než o skutočné budovanie zápletky. Je jasné, že po udalostiach predchádzajúcej knihy trpia takmer všetky postavy následkami. Je výborné, ak sa autori neboja hovoriť o psychickom zdraví aj vo fantastike, nakoľko v tomto žánri na to nie vždy ostane dostatok priestoru. Takže treba minimálne obdivovať, ak sa niekto napriek tomu podujme o tom pomedzi útoky magických bytostí predsa len písať. To, ako sa jednotliví aktéri často potkýnajú o vlastné nohy pri predstieraní, že je všetko v poriadku, je bezpochyby zaujímavé. Autorkin zlozvyk hromadiť okolo ústrednej dvojice sympatizantov a spojencov už ale nie je. Áno, jej rozsiahle skupiny, ktoré bojujú o záchranu sveta, majú istú chémiu. Lenže to, ako spolu všetci nakoniec skvele vychádzajú, je vysoko nepravdepodobné a hlavne nerealistické. V konečnom dôsledku by sa tento konkrétny neduh Maasovej kníh dal aj odpustiť. Lebo motív nájdenej či vytvorenej rodiny je svojim spôsobom stále sympatický. Jej kniha má navyše viac problémov ako slniečkovské vykreslenie vzťahov. V deji je stupňované napätie, pomaly a takmer nezreteľne. Niečo sa deje, niektoré postavy klamú, iné zavádzajú. Spriadajú sa úklady, odhaľujú sa konšpirácie a v jednom momente to vyzerá, že všetci sú dvojití agenti. Lenže keď sa konečne začne rozpletať to obrovské klbko, ktorá autorka v knihe akoby mimochodom spletala, je už pomerne neskoro. Lebo medzitým ubehlo zhruba päťsto strán textu, ktorý je uťahaný a zbytočne dlhý. A keď príde záverečné odhalenie, skryté prepojenie s autorkiným iným univerzom, pôsobí to len ako snaha udržať si čitateľovu náklonnosť. Navzdory tomu, že sa celú knihu neúspešne snažila udržať si jeho pozornosť. Kniha Rod nebies a povetria pôsobí ako klasický výplňový diel. Autorka sa síce venuje postavám, ich interakciám a charakterovému vývoju, ale vzhľadom na dĺžku knihy to úplne nestačí. Od istého momentu je jasné, že si len pripravuje pôdu pre väčšie udalosti. Dejovú linku nakoniec zachraňuje posledných cca stopäťdesiat strán. Veľkolepé odhalenie na konci má zase slúžiť ako poistka, že čitatelia budú chcieť čítať aj pokračovanie. Ktoré by mohlo byť epickejšie.