Rekonštrukcia slovenských dejín

Autor produkuje vo svojich knihách myšlienky novej ľavice zahŕňajúcej spektrum aj liberálnych názorov s akcentom na sociálne otázky, globalizáciu a pro EU postoj. Svojimi oponentami je označovaný za slniečkára a socialistu. Jeho Rekonštrukcia slovenských dejín sa nesie presne v tomto duchu, je však oprostená od starého marxistického pohľadu. Dejiny vníma progresívne. Nie som síce jeho fanúšikom ale kvôli viacerým kontroverzným názorom som si toto jeho dielo prečítal so záujmom. Nemýlil som sa, niektoré udalosti opisuje z iného uhla pohľadu, vkladá ich do iného kontextu a snaží sa o originalitu. Zopár postrehov: autochtónnosť vníma trochu inak a neodvodzuje ju od etnicity. Naopak tvrdí, že súčasťou našich dejín je kontinuita osídlenia nášho územia minimálne kultúrami doby bronzovej počnúc, cez Keltov, Kvádiu, Nitrianske kniežatstvo, Veľkomoravskú ríšu, Uhorsko až doposiaľ. Niektoré významné postavy našich dejín demýtizuje, zhadzuje ich z piedestálu, na ktorý stavia postavy iné. Odniesol si to napr. Svätopluk, pred ktorého kladie Rastislava, Matúš Čák Trenčiansky bol v jeho podaní tyran a vrah, Jánošík možno agentom cudzej mocnosti, Kolára kladie pred Štúra a pod.. Nemám krvavé oči. Nevadili mi v autorovom výklade zamontované svetoobčianske koncepcie. S niektorými jeho myšlienkami síce nesúhlasím a vnímam ich ako politické, patria však k autorovmu pohľadu tak isto ako humanizmus, a preto ich akceptujem. Okrem toho sú to síce krátke slovenské dejiny ale líšiace sa od ostatných originálnym pohľadom, čo beriem vždy všetkými desiatimi. Alternatívny výklad, v tomto prípade alternatívne alternatívny, som mal vždy rád...

Nedávny bestseller z dielne publicistu p. Chmelára stojí za prečítanie. S prihliadnutím na obsah a zameranie knihy túto možno hodnotiť kladne. Autor sa v nej podujal k projektu popisu formovania slovenskej identity, čo je pomerne vágne slovné spojenie, pod ktoré sa toho zmestí naozaj veľa. Častokrát sa autor na podklade vlastných poznatkov prepadá do svojej politickej agitky, kde skôr ako popis formovania identity popisuje svoj názor na jej formovanie. Zjavná je najmä stať o maršálovi Hadikovi, ktorého určite nemožno považovať za osobu, ktorá sa podieľala na formovaní národnej identity a ktorá tvorí skôr výžívný popularizačný prídavok. Kniha má prierezový a informačný charakter. V histórií zorientovanému čitateľovi toho veľa nového neprinesie, naopak nezorientovanému čiteľovi môže čítavou formou poskytnúť veľa zaujímavých informácií. Ak by sa mala kniha umiestniť na ose poularizačnej odbornej literatúry a výskumného dila, určite by sa skôr zaradila k popularizačnej literatúre. V tomto segmente však odporúčam skôr siahnuť po P.Dvořákovi. Záverom knihe nemožno odoprieť dobre mienenú myšlienku a autorský drajv.