Purpurové slnečnice

V druhej časti Purpurových slnečníc opúšťame svet Amišov a spolu so Sarah vstupujeme do sveta „Angličanov“. (Prečo Angličanov sa dozviete v prvej časti). Zabudnite na Dimasha, ktorého ste spoznali v prvej časti. Jeho postava prechádza výrazným vývojom – až takým, že som si občas musela pripomínať, že je to stále ten istý muž. No vždy, keď som sa zadívala hlbšie, cítila som tú temnotu, ktorú nosil v sebe už od začiatku. Je paradoxom, že v prvej časti som k nemu nedokázala nájsť cestu a moja nechuť voči nemu bola priam hmatateľná. Teraz? Teraz som sa pristihla, že hľadám toho „starého“ Dimasha, no namiesto toho tu vidím muža, ktorý si aj napriek tomu získal moju plnú pozornosť a . A nielen on prešiel premenou. Aj Sarah prežila skúšku, ktorá ju mohla zlomiť. Lenže namiesto toho jej dodala silu. Zocelila ju, posunula a naplno ukázala povahu, ktorú sme spoznali už v prvej časti – no tentoraz ešte silnejšiu a odhodlanejšiu. V tejto knihe na povrch vyplávajú tajomstvá a prichádzajú ich rozuzlenia, no autorka nás stále necháva v napätí a očakávaní, lebo zakázaná láska aká je v tejto knihe.... fuuuuuú Priznám sa, že niektoré vlákna hlavnej zápletky boli pre mňa kúsoček „priveľa“, ale zároveň si príbeh bez nich neviem predstaviť – všetko malo svoje miesto a opodstatnenie. (Tu je dôležité, ako to máte v sebe nastavené) A práve to robí túto knihu tak silnou. Nemôžem vám napísať, čo to bolo, lebo by som prezradila zápletku a verte mi, že o ten zážitok prísť nechcete. Purpurové slnečnice 2 sú pre mňa príbehom, ktorý v sebe nesie dve linky. A teraz je na vás, ktorou by ste sa vydali vy? Tou, kde o miesto bojuje srdce s rozumom a rozum zvíťazí? Alebo tou, kde srdce presvedčí natoľko, že stratíte všetku racionalitu a necháte sa unášať? A koniec??? Budete dosť odvážne? .....nechajme sa prekvapiť....

Milujem, keď je autor originálny a každá kniha má svoj nezameniteľný príbeh. Pri sérii Purpurové slnečnice ide o jeden príbeh, ale atmosféra prvého a druhého dielu je diametrálne odlišná. Príbeh predstavuje jednu obrovskú priepasť. Na jednej strane obrovská láska dvoch ľudí, na strane druhej povinnosť. Na jednej strane až neodolateľná túžba, na druhej strane odriekanie. Hriech verzus láska. Ako som knihu čitala, užívala som si tie hriešne časti, prežívala tie kruté, no vzápätí prišli tie hlbšie... a tie som musela vstrebávať. Nie všetko v knihe je čosi, s čím sa viem úplne vnútorne zžiť, no kniha vás ani nenúti k určitým myšlienkam. Máte možnosť voľby. Uverím? Zavrhnem to? Buden to akceptovať? Ja som zostala niekde v strede - ako čitateľ, ktorý hľadá hĺbku, oceňujem krásne myšlienky a posolstvo, ktoré príbeh prináša. No nechávam si zároveň otvorené zadné dvierka, nakoľko nie so všetkými dejovými zvratmi sa stotožňujem. A ako pokračuje príbeh Sarah? Je to opäť totálny kolotoč! Kniha začala zostra. A hoci sa začiatok nesie v podobnom duchu ako prvý diel, čoskoro sa to zmenilo. Mení sa prostredie, mení sa pohľad Sarah na jej budúcnosť. A predsa zostáva čosi rovnaké - hlboko zakorenené city k jednému mužovi, ktorý kedysi rozvrátil jej mladú dušu. Po rokoch opäť stretáva Dimasha. Ale toho nového... Zmena jeho charakteru sa môže zdať až neuveriteľná. A tiež som s tým trošku bojovala. Najmä pri jednej scéne, kde moja úbohá kniha takmer letela obývačkou. Celkovo, Dimashova postava pre mňa zostáva veľmi spornou. Napriek jeho novej úlohe v živote Sarah je stále až príliš sebecký a majetnícky. Pre mňa nie je láska, keď ju nasilu drží pri sebe a nedovolí jej byť šťastnou, hoci on jej nemôže dať to, po čom najviac túži. A hoci som aj mala nejaké výhrady, všetko do seba nakoniec krásne zapadlo. Prišiel záver... Ten prvý bol na mňa možno až moc sladký. Preto, napriek varovaniam, šla som aj do poslednej kapitoly. To bol presne ten pomyselný vrchol a plot twist, ktorý je pre Moniku typický. Tento koniec je, ako to uvádza sama autorka... epický. A ja hovorím len... sakra!