Půlnoční nebe

Autorka svoje rozprávanie delí medzi dve prostredia; astronauti vracajúci sa z vesmírnej expedície od Jupitera k Zemi a osamelý vedec za polárnym kruhom starajúci sa o zabudnuté dieťa. Všetci sú svojím spôsobom uzavretí, nie sú v kontakte s rodinou a globálna katastrofa sa ich dotýka len postupne. Je to taká nejednoznačná strata... nikdy neviete, čo ste mali, kým ste to nestratili. Všetci sú v prázdnote, v chlade, bez možnosti komunikácie. A v podstate je nedôležité, čo sa stalo na Zemi, lebo dôležitá je iba realita, táto konkrétna súčasnosť, s ktorou sa treba vysporiadať a zmieriť. Román o skúmaní vlastnej osamelosti a izolácie, kde aj ticho má svoj zvuk. Aká je cena za skutočné dosiahnutie vrcholu svojej kariéry a nemať to potom s kým zdieľať? Najprv mi niektoré veci prišli trochu nelogické... Napríklad, že si austronautka zobrala len jednu fotku svojej milovanej dcérky, keď išla na dva roky do vesmíru. Alebo tiež, že starec sa šiel presunúť z dobre zásobenej stanice na druhú. Vysvetlenie potreby komunikácie bolo jednoznačne nádejné... rovnako aj postava Iris, no stále to vidím ako veľmi nepravdepodobné. Napriek tomu, ak mám označiť nejakú postapo knihu za príjemnú a pokojnú, je to táto. Odporúčam aj film, mala som z neho úplne rovnaký pocit ako z knihy, tentoraz sú si diela rovnocenné.

Nalákala mě obálka. Vůbec jsem nevěděla do čeho jdu. Výborně napsaný příběh mě vytáhnul do plynutí děje neděje a nepustil, dokud jsem nedočetla. Otevřený konec mi nevadí, naopak mi připadá, že takové zakončení knížce sedí. Je to taková pocitovka. Moc pěkné :)