Průvodce klimatickou úzkostí

Táto kniha ponúka spôsoby, ako si udržať energiu a odhodlanie pre klimatický aktivizmus. Lenže pre mňa klimatický aktivizmus nie je o záchrane jedného druhu ani o prežití ľudstva, ale o záchrane planéty a jej biodiverzity. Autorka, ľavicovo-progresívna akademička so sociálno-ekologickým rámcom, tvrdí, že fakty a štatistiky nie sú vhodné na presviedčanie ľudí, lebo vedú k negatívnym emóciám a úzkosti. Ja to vnímam úplne opačne – alarmujúce fakty a tvrdé štatistiky mi umožňujú chápať vážnosť situácie. Kritizovať médiá za to, že informujú o dôsledkoch antropogénnej klimatickej zmeny, považujem za scestné: bez týchto informácií by si verejnosť nikdy neuvedomila závažnosť problému. Autorka mieša klimatickú zmenu so sociálnymi bojmi a intersekcionalitou. Klimatická zmena je predovšetkým environmentálny problém a treba ho riešiť ako taký, nie rozplývať ho v témach, ktoré sa riešia na úplne iných frontoch. Spájanie klimatickej krízy s agendou menšín a sociálnej rovnosti je kontraproduktívne. Autorka dokonca tvrdí, že „abyste mohli v souvislosti s klimatickou spravedlností něco změnit, nemusíte mít rádi zvířata ani vyhledávat přírodu.“ Pre mňa je to nepochopiteľné – ak niekoho nezaujíma príroda a zvieratá, aký má vlastne dôvod riešiť klimatickú krízu? Moja klimatická úzkosť nespočíva v mojej absencii toxickej pozitivity, ale v tom, že ani ľudia z prostredia klimatického hnutia nechcú prijať nepríjemnú pravdu: ak chceme spomaliť ničenie Zeme ľuďmi, bude to nevyhnutne na úkor ľudského pohodlia a slobôd. Táto kniha mi teda moc nepomohla.

Táto kniha ponúka spôsoby, ako si udržať energiu a odhodlanie pre klimatický aktivizmus. Lenže pre mňa klimatický aktivizmus nie je o záchrane jedného druhu ani o prežití ľudstva, ale o záchrane planéty a jej biodiverzity. Autorka, ľavicovo-progresívna akademička so sociálno-ekologickým rámcom, tvrdí, že fakty a štatistiky nie sú vhodné na presviedčanie ľudí, lebo vedú k negatívnym emóciám a úzkosti. Ja to vnímam úplne opačne – alarmujúce fakty a tvrdé štatistiky mi umožňujú chápať vážnosť situácie. Kritizovať médiá za to, že informujú o dôsledkoch antropogénnej klimatickej zmeny, považujem za scestné: bez týchto informácií by si verejnosť nikdy neuvedomila závažnosť problému. Autorka mieša klimatickú zmenu so sociálnymi bojmi a intersekcionalitou. Klimatická zmena je predovšetkým environmentálny problém a treba ho riešiť ako taký, nie rozplývať ho v témach, ktoré sa riešia na úplne iných frontoch. Spájanie klimatickej krízy s agendou menšín a sociálnej rovnosti je kontraproduktívne. Autorka dokonca tvrdí, že „abyste mohli v souvislosti s klimatickou spravedlností něco změnit, nemusíte mít rádi zvířata ani vyhledávat přírodu.“ Pre mňa je to nepochopiteľné – ak niekoho nezaujíma príroda a zvieratá, aký má vlastne dôvod riešiť klimatickú krízu? Moja klimatická úzkosť nespočíva v mojej absencii toxickej pozitivity, ale v tom, že ani ľudia z prostredia klimatického hnutia nechcú prijať nepríjemnú pravdu: ak chceme spomaliť ničenie Zeme ľuďmi, bude to nevyhnutne na úkor ľudského pohodlia a slobôd. Táto kniha mi teda moc nepomohla.