Příchod bohů

Kniha povídek pana Tomana je rozporuplná. Od skvělých povídek, převážně se týkající Žluté země, přes průměrné povídky z padesátých i devadesátých let, až bohužel po povídky značně vyčpělé. To se u povídek, zvláště psané v takovém rozpětí prostě stává. Pokud jste nostalgický je to i na ty tři hvězdy.

Tak toto bolo zlé. Tým horšie, že som si to vlastne neželal, pretože od zbierky poviedok chlapíka, zodpovedného za scenár slávnych komiksov z ABCčka o Malom bohovi, ktorý naviac získal aj nejaké tie ocenenia, som čakal nielen nostalgickú hodnotu. Kniha je vlastne rozšírením rovnomennej zbierky, ktorá vyšla v Albatrose v r. 1966. Skladá sa z dvoch častí, venovaných rokom 1957–1966 a 2008–2016. Ako sám autor píše v úvodnom predslove, kedysi, tým sa rozumejú 50.-60. roky, neboli nároky na sci-fi poviedku príliš vysoké, stačil nejaký opis „čo by mohlo ako byť“. Nanešťastie, niektoré témy zarezal vývoj vedy (a samozrejme, aj techniky), ale to by človek znalý kontextu odpustiť mohol. Čo by sme však vo vedeckej fantastike odpúšťať nemali, to sú vyložené nezmysly. Prvá poviedka zbierky je Príchod Malého boha, pôvodne nazvaná „TO“, na motívy ktorej vznikol o niekoľko rokov neskôr komiks v ABCčku. Nostalgia mi prerážala z uší, ale keď som sa dozvedel, že chudáci Gron-c-chovia mali problémy už s krátkodobou pamäťou a používali rudimentárnu reč, prišlo mi o niekoľko strán ďalej podivné, že si vedeli zakresliť poznámku a ovládali zhotovovanie odevov šitím. Je to tým neuveriteľnejšie, že v priebehu jednej generácie vedeli hovoriť pomerne kvetnatou rečou. A keď sa v texte mihlo čisto sociáldarwinistické „silnejší vždy zabije slabšieho“, zatmelo sa mi pred očami. Nad tým, ako mohol existovať bohatý život na planéte zahalenej hustými oranžovými mrakmi („Žltá“), ktorá rozhodne pripomínala po tejto stránke viac Venušu, ako Zem, som už radšej nerozmýšľal (tým skôr, že ak oranžová nie je z prašných búrok, potom zostáva nula netoxických možností). Bác, moje ilúzie o kvalite obsahu sa začali rozplývať. Podivná (bio)fyzika pri vysielaní Malého boha z Vajca, z ktorej majú domorodci vyšší level rozkoše, to celé už len dorazí a „nenápadko“ pristátie na osídlenej planéte za revu motorov namiesto elegantného, lacnejšieho, tichého a bezpečnejšieho znesenia sa na padáčiku pri tých všetkých, ehm, danostiach už netreba komentovať, rovnako ako dopeklavolajúcu prvoplánovú kultúrnu kontamináciu. Božský komplex. Ako keby sme už takto nenarobilo toľko „dobra“, až je trápne to znovu opakovať. Príliš sa to nezlepšilo ani po druhej poviedke Marťan, ktorá je zaujímavá aspoň tým, že autor povedzme 60 rokov dozadu predpovedal – správne! – že prieskum planét bude v rukách robotov. Akurát teda nie humanoidných a už vôbec nie autonómnych (len tak trošku) a s otvorom na zber vzoriek „prakticky“ na chrbte. Bludný Holanďan je v podstate len príbeh jednej zrážky so starým špionážnym satelitom. Zaujímavé bolo, že loď s posádkou na úrovni Crew Dragonu je podstatne väčšia ako Dragon a pritom má problém zabezpečiť prežitie 2 týždňov na orbite. Parametre obežnej dráhy radšej nebudem prepočítavať, však? Tak toto je ten opis „ako by niečo mohlo byť“ bez ďalšej hodnoty... Jedenáctého dne príde pri nehode o život premotivovaný chalanisko. Príbeh, ktorý by sa rovnako dobre zaobišiel bez mesačných kulís a teda nemusí byť sci-fi a pravdepodobne bol v rôznych verziách rozprávaný už stokrát. Zaujímavé je autorovo presvedčenie, že práce na povrchu musia bežať za dňa, lebo mráz za mesačnej noci je väčším problémom, zakiaľ reálne je to skôr naopak (skafandre je problém chladiť) a v skutočnosti sa volilo skôr rozhranie dňa a noci. Mechanik Tim (nedajte sa mýliť menom, je to Rus) sa na sklonku života vďaka spiknutiu kolegov konečne pozrie do vesmíru. Takisto by sa dal podobný príbeh spáchať bez sci-fi kulís. Na Asteroide „L“ – ako Lena zistíte, že už samotná prítomnosť nemenovaného kovu vedie u ľudí k psychózam. A to v budúcnosti, kde už snáď by mal mať len technologickú hodnotu namiesto trápnej úlohy status symbolu. To snáď nie... Na terraformovaný Mars dopravia První stádo. Samozrejme, pod dohľadom dvoch pravých yankeeovských kovbojov, ktorých typicky kapitalisticky tak trochu (resp. ich zamestnávateľa) ošmekli. V nasledujúcom probléme sa uplatnia pozemské inštinkty kravičiek. V predposlednej poviedke prvej časti urobí pilot inštinktívne Rozhodnutí, aby sa dostal z vplyvu záhadného Oka. Na dnešnú dobu podpriemer, ale aspoň je tu nejaké to záhadno okolo pôvodu oných podľa buliev... búľv... whatever pomenovaných záhadných ... sond? Poslednou poviedkou prvej časti – opäť sa dostávame k Malému bohovi – je Příchod bohů, kde si pozemšťania už lajsli priamu kultúrnu kontamináciu, ako keby sme nemali dosť problémov podobného druhu za pár storočí zažitých už na Zemi. Zaujímavé, že imperialisti v Star Treku, ktorý sa už v tej dobe mohol nachádzať na papieri, si riziká s takýmto zasahovaním spojené už uvedomovali. Takisto mi prišiel zvláštne, ehm, roztomilý vznik kňažky z, ehm, hysterky. A to ako pozor, toto je ešte jedna z tých lepších poviedok v tejto knihe! Dostávame sa k časti s novšími výtvormi, kde sa nachádza všetko, čo ešte ako-tak stojí za reč. Časť má opäť nejaký ten autorský predslov a nasleduje poviedka Bude se jmenovat Kruan, v ktorej ... nejde vôbec o nič. A ani 40 rokov, ktoré uplynuli od poviedok v prvej časti, nezmenilo nič na tom, že na Žltej planéte stále funguje prvoplánovo pozemská patriarchálna deľba práce na „mužskú“ a „ženskú“, ako keby tam tiež 2 tisícročia řádili abrahamické náboženstvá. Zato zmizla evolučnou velerychlostí rudimentárna reč, absencia aj krátkodobej pamäte a podobné disabilities zo sladkých šesťdesiatych. Priam kresťanská kultúrna antropológia (trápnejšia o to, že autor je ateista a ľavičiar) sa prejaví ešte aj v tom, že Ru je vyhnaný stádom ženštín od pôrodu vlastného potomka, že to nie je pre chlapa. Klincom do rakvy sú potom pocity ... robota(!). Autor takisto nadužíva výkričníky, ale to už je detail. Planéta Xindlu je určitým odkazom na vesmírnych pirátov z komiksov o Žltej planéte a je to, keď už nič iné, aspoň trocha akcie. Tretie miesto. Muž, který hledal boha – a nenašiel – má z toho v predposlednej poviedke problémy. Zato prehovoril sám Vesmír. Druhé miesto. A napokon asi najlepšia poviedka, pokus mimozemšťanov o kontakt stroskotá na nepochopení úlohy náboženstva na ľudskej planéte a vďaka pokusu troch týpkov si z „Boha“ vystreliť končí, alebo možno skôr začína, sexom s mimozemšťankami. Je to aspoň vtipné. Na tohle hustý nestačí. Long story short, nostalgia ako radca pri výbere nebýva najlepším radcom. Staršie poviedky pošramotil zub času a tak sa prvé tri miesta ušli trom zo štyroch novších, ale ani tie podľa mňa neospravedlňujú zábor miesta v knižnici. Ak už musíte mať kompletného Tomana, racionálne zvoľte lacnejší e-book.