Kniha Erica Hoffera, bola jedna z tých kníh na ktoré v kníhkupectve skrátka narazíte. Neviem presne čím ale, zaujala ma. A to sa dá vlastne kľudne povedať aj o celej knihe. Kniha je vlastne silné slovo, jedná sa o knižočku. Autor, robotník ktorý študoval na univerzitách chudobných – verejných knižniciach, napísal knihu ktorá je rovnako aktuálna dnes ako v roku 1951, kedy vznikla. O čom je sama kniha to nám hovorí je pod nadpis. Hoffer približuje vznik existenciu a kľúčové momenty masových hnutí. Kniha je jednoduchá, možno robotnícka, no o to je pre čitateľa prístupnejšia a čítavejšia. Jednoduchosť jej ale neuberá na ostrovtipe a priamosti. Ako príklad môžem uviesť, že ortodoxiu považuje za nečinnú zrazeninu vysoko reaktívnej zmesi. Pre potreby vzniku masového hnutia považuje nevyhnutnosť línie nekompromisnosti, prehnanej sebadôvery a sensibilnej agilnosti na opozíciu. Využíva tendenciu posudzovania iného, najslabšími jedincami, hoc tí, ako ohnivká vypovedajú o sile reťazi. Najvhodnejší sú tí ktorí si odvrhnutí, lebo ako Písmo vypovedá, kameň ktorý stavitelia odmietnu sa stane uholným kameňom. Hoffer nám ukazuje, že tí, ktorí sú v hnutí pevne spätí sa cítia oslobodení a šťastní, lebo sú pripútaní, cítia, že byť slobodný v spoločnosti je zostať izolovaný, sám. V istom hľadisku má aj demokracia masový charakter, v určitých situáciách sa stáva masovým hnutím. Ako to urobiť? Navliecť ľud do kostýmov. Každý vzdoruje trápeniu, zomrie, obetuje sa, keď seba vníma ako herca v hre, ktorá má veľkolepý koniec. Marx nebol marxista a ani Ježiš Kristus kresťan. Hoffer prekvapivo tvrdí, že pokora a vzdanie sa samého seba prináša pýchu a aroganciu, ten kto nemá nič je niečo viac, kto je pokorný je vyššie. Propaganda je škrekot, ktorý sa aparátom a brutálnou silo mení na hypnotizujúci rev leva. Uniformita je cesta k anonymite a anonymita je predpoklad jednotného činu. Opakom vodcov typu Hitler je Gándhí, Lincoln, Roosvelt, ktorí svoju vieru čerpajú z viery v ľudstvo, ich viera vychádza z presvedčenia, že nikto si nezaslúži úctu, pokiaľ ju nepreukazuje ľudstvu samému. Každé hnutie má svoju reaktívnu fázu, fázu fanatika, ktorý dokáže samého seba povaliť. Gándhí vedel, kedy túto reaktívnu fázu „odpojiť“. Hoffer, predkladá aj svoj model masových hnutí. Priznáva že majú svoje opodstatnenie, lebo posúvajú ľudstvo dopredu. Reformácia, luteranizmus, socializmus, kresťanstvo. To všetko posunulo človeka dopredu. Hoffer tvrdí, že toto horúce cesto nemožno vyhodiť, ale treba ho vedieť opracovať. Odporúča aby sa malé krajiny Európy stali akýmisi testovacími prevádzkami ideológií a ale len to, čo prežije sa ma exportovať na západ. Nie sú to myšlienky v smere západ - stred (východ) ale naopak od malého – k veľkému. A to je možno aj naša dejinná úloha v európskom priestore.

Nie je to vyslovene zlá kniha, ba dá sa s istotou povedať, že je v mnohom poučná. Osobne však mám problém s autorovým videním náboženstva všeobecne a kresťanstva zvlášť. Tým je, pravdaže, ovplyvnené moje vnímanie jeho teórie, tak ako aj celý môj komentár spolu s mojím hodnotením tejto knihy. Je zaujímavé, že pri niektorých svojich hlbších psychologických analýzach – náhľadoch – často vychádza vlastne z kresťanského učenia, zrejme bez toho, že by si to uvedomoval (napr. čl. 70). Na druhej strane, keď vedome, cielene a násilne aplikuje svoju teóriu na náboženstvo, dostáva sa až k absurdným tvrdeniam (napr. čl. 72). V niektorých pasážach napáda až hanobí kresťanstvo ako celok, pričom obchádza pramene a dôvody svojho presvedčenia (čl. 77). A keď ich už predsa uvedie, dozvedáme sa, že sa vlastne odvoláva na sekty a hnutia fanatických reformátorov. Zatiaľ čo, počnúc úvodom, väčšia časť knihy pôsobí dojmom dôslednej premyslenosti , čím viac sa blíži k záveru, tým viac badať rozpory a nezrovnalosti v autorovej teórii, akoby už nemal dostatok energie a chuti dotiahnuť to poriadne. Je možné, že tieto rozpory sú iba zdanlivé, spôsobené autorovou nedôslednosťou (a teda, že teória ako celok by bola vlastne správna), osobne si ale myslím, že sa jedná o rozpory a nedomyslenosti v tejto teórii skutočne obsiahnuté, ktoré sa objavujú stále častejšie, ako sa autor snažil nasilu podriadiť svojej teórii v čoraz pochybnejších príkladoch nielen kresťanstvo, najmä katolicizmus, ale vôbec celé dejiny sveta (napr. čl. 102 – exkomunikovaný kňaz, vylúčený komunista, alebo čl. 103 – celý). Pre Hoffera je kresťanstvo a Katolícka cirkev v jednom vreci s nacizmom, fašizmom a boľševizmom. No z niektorých (ojedinelých) jeho viet je cítiť, že si predsa aspoň do istej miery uvedomoval význam kresťanstva pre západnú civilizáciu. Myslím, že treba brať v úvahu aj to, v akom období získaval poznatky pre svoje dielo. Vtedajšia historiografia bola ešte plná osvieteneckých výmyslov 18. storočia a mystifikácií militantného ateizmu 19. a 20. storočia.