Pravidlo žádných pravidel

Kniha byla zajímostí a proniknutí do vnitřního světa Netflixu. Může to být užitečná pomůcka či inspirace pro jiné velké i malé firmy. Líbí se mi že zdůrazňuje důležitost zpětné vazby, konstruktivní kritiky ale i zájmu o názor zaměstnanců.

Propagačná publikácia, vydaná priamo Netflixom, takže nešetrí superlatívmi na sociálne inžinierstvo svojho CEO Reeda Hastingsa (mimochodom ko-autor). Žiadne pravidlá nie sú ani náhodou o absencii pravidiel (a bezbrežnej slobode), ale skôr o obrátení zaužívaných noriem naruby. Sektársky znejú Hastingsove predstavy o vyrovnaných šíkoch výnimočných talentov, ktorí všetci budú ochotne nasledovať jeho (ne)zásady, jeden druhého systematicky otvorene kritizovať (bez okolkov pred všetkými) a ak niekto, hoci mimoriadne nadaný, celkom nezapadá, tak poletí z kola von (so slušným odstupným). Hastingsove pravidlá a posadnutosť "feedbackom" sú prejavom ignorácie zvyklostí rôznych krajín, kde sa kritika vyjadruje inými spôsobmi a kde Netflix má svoje pobočky. Bolo smutné čítať príbeh japonskej zamestnankyne, ktorá sa rozplakala, keď ju jej americká šéfka vytrvalo nútila dať jej "feedback". Bez ohľadu na psychopata Hastingsa bolo pre mňa najväčším sklamaním, že sa na spoluprácu s ním podujala inak výborná expertka na medzikultúrnu komunikáciu Erin Meyer. Jej kniha "The Culture Map" (odporúčam!) popiera mnohé princípy aplikované Hastingsom, a tak sa čudujem, koľko to asi muselo stáť, aby tieto dva svety "zharmonizovala". Záverom len toľko - nikto sa v tom tristostránkovom potľapkávaní po pleci nezaoberal otázkou, či sú tam tí zamestnanci šťastní...