Silvester Krčméry bol prenasledovaný pre vieru, dlhé roky vypočúvaný, no napriek neľudskému jednaniu si vždy udržal vieru. V knihe opisuje ako sa dokázal vo vezení modliť, robiť si duchovné obnovy. Jedným z najkrajší dní bolo keď mohli mať sv. omšu, samozrejme tajnú! Keďže bol lekár dostal sa medzi viacerých väzňov, ktorí boli rôzni, nedalo sa všetkým veriť. Ako to celé prežíval opisuje pútavá kniha, ktorá vo svojej druhej časti obsahuje aj zápisnice a výpovede väzňa. Krčméry patrí medzi vzory, ukazuje nám že aj v neľudských podmienkach prenasledovania, ponižovania, netreba strácať nádej a veriť že to má zmysel. Úsmevný bol záver, keď ho prepúšťali, nechcel ísť, zdôvodnil to "však som sa nijako nepolepšil", prečo by som mal ísť preč?

Mal som tú česť byť študentom Františka Neupauera, ktorému som počas štúdií pomáhal pri otvorení múzea zločinu komunizmu v budove internátu Vysokej školy sv. Alžbety. Za pomoc mi daroval, vtedy, čerstvo vydanú knihu na ktorej, ak sa nemýlim, spolupracoval aj on. Nepoznal som vtedy Alexandra Solženicyna , takže som v podstate netušil do čoho idem. Príbeh na mňa zapôsobil veľmi silne. Netušil som, že za komunizmu sa diali až takto extrémne svinstvá a a celkom som sa aj hanbil za to, že niečo takéto zákerné už dávno vyfučalo z kolektívnej pamäte. Respektíve z kolektívnej pamäte zostali iba fargmenty. Nie som veriaci a voči duchovnu ktoré prezentuje cirkev som celkom skeptický a preto mi úplne nesedeli časti ktoré silnou mierou pôsobili ako katechetické učenie. Ale to bol Silvester Krčméry a verím, že ho zachránila a pri živote držala práve tá viera.