Prachový mužíček a iné temné príbehy

Peter Gajdošík píše priamočiaro, k veci a (v dobrom) jednoducho. Nepripájam sa k čitateľom tvrdiacim, že jednoduchší text je menej, ako text obsahujúci vety na celý odsek, pričom polovicu ich slov si musíte vyhľadať v slovníku cudzích slov. Skrátka, Eco nie je viac, ako Bukowski (ale ani naopak, proste virtuozita textu nie je v kvantite, ale v kvalite). Peťove hororové poviedky mi sadli možno o to viac, že som sa do nich začítal v období, kedy som bol dosť zasiahnutý a ovplyvnený literárnymi prácami Lairda Barrona, Philipa Fracassiho, Mariany Enriquez a Briana Evensona, ktorí píšu dosť komplikovane (ale skvele) a tak mi Petrova zbierka prišla vhod ako akési... zrelaxovanie? Možno mi na jeho poviedkach sem-tam vadila prítomnosť čierneho humoru, ale napokon ho bolo oveľa menej, než som pôvodne čakal, pričom niektoré poviedky sú fakt mrazivé a parádne (najmä famózna Princezná a skvelý Mačkač, ktorého by som chcel mať doma, ale kto nie?). Takže za mňa určite palec hore a ešte nejakú žánrovú zbierku by som si od Petra v budúcnosti dal bez debaty rád. Oceňujem aj kvalitnú vizuálnu stránku v čele so zaujímavo poňatou obálkou Petra Cwokyho Murína, ktorý v ten rok robil aj moje Prasa. Možnože by mi nevadili nejaké autorove dodatky, poznámky alebo informácie zo zákulisia o tom, ako tá-ktorá poviedka vznikla. Napriek tomu prevláda veľmi príjemná spokojnosť. A teraz sorry, ale musím nahnať Mačkača povysávať. Prach.

Prvých pár poviedok je také pohrávanie sa so známymi žánrovými témami, nič ohurujúce, ale zasa dobre zvládnuté a príjemne čitateľné. S poviedkou Mačkač však začnú nastupovať o kus zaujímavejšie veci, ktoré dokážu prekvapiť dobrým twistom, ale aj zaujímavými nápadmi. Mimo mačko-kačky, domáceho maznáčika z Pripiaťu, ma zaujala aj dystópiou líznutá Škola života, či fajnová "Kingovka" Moja krv. Zo zbierky som mal pocit, že autor s hororom zatiaľ len opatrne koketuje, no je cítiť, že to má nábeh na seriózny vzťah. So záujmom budem sledovať, ako sa teto vzťah rozvinie.