Popol a hriech

On, ona a nesplnené sny.
Mrazivý strach z ohňa.
Desivé tajomstvá.
Ak veríte na náhody, nepochopili ste silu osudu. Škatuľka pripomínala starú skrinku z dobrodružného filmu o poklade. Tušila som, že v nej bude niečo príliš osobné. Priveľmi vzácne.
Nečakala som, že v nej nájdem šperky. Skôr som to odhadovala na zápisky.
Bol v nej zošit. Obyčajný školský zošit tehlovej farby. Určite bol veľmi starý. Do rovnakého písala moja mama svoje prvé diktáty. Ukazovala mi ich, keď som chodila na strednú školu.
Privoňala som k zošitu a pocítila som jemný pivničný zápach. Na prednej strane nebolo nič napísané. Potom som ho otvorila. Mal širšie vyblednuté riadky, ktoré zívali prázdnotou. Otočila som stránku v nádeji, že sa nerozpadne, keďže zošit existoval na tomto svete minimálne štyri desaťročia. A tam to stálo. Čierne na bielom. Milá Zornička! Slová adresované mne. Stuhla som a položila škatuľu na nočný stolík. Vankúš opretý o stenu sa medzičasom zosunul, tak som si ho upravila a pohodlne sa usadila. Erny, ty si mi napísal odkaz! Keď čítaš tieto riadky, asi som už preč. Vieš, ako to myslím…