Pisár Gráč

Zaujímavé dielo výborného spisovateľa. Pisár Jozef Gráč je svojská, ťažko uchopiteľná postava. Je provokačný, priečny, taký odťažitý. Hľadá sám seba cez iných ľudí, konfrontáciou s nimi. Akoby sa ani nezúčastňoval diania, uprostred ktorého sa nachádza. Ženu, ktorá sa mu páči a má ju rád, popisuje viac z pohľadu iných mužov, bývalého manžela, jej nápadníka; podozrenie z vraždy, to všetko sa deje tak mimochodom. Chodí na cintorín rozprávať sa s mŕtvym manželom p. Greškovičom, utrieďuje si tu svoje myšlienky o sebe, o svete, živote a smrti, o Jane. Jeho pohľad na vojnu mi pripomína Švejka. „Pán podplukovník, poslušne hlásim, tu bude nejaký omyl...! Ja som nie vojak. Umriem na bojisku, ako len budem vedieť, budem strieľať do nepriateľa..., ale – vojakom som nie.“ Ďalej pokračuje v úvahách: Kto je tu vojak? Veď ten je stolár, ten je manžel a otec šiestich detí, ten je úradník a nevie ani pochodovať... nikto tu nie je vojak. „Poslušne hlásim, ani Kilian nie je vojak: Nikdy nevie, kde má remence z deky a kedy má mať umytú šálku. Ani to nevie, na ktoré krídlo patrí, a hocikedy sa hnevá na svoju mater, že ho porodila.“ „I to viem, prečo Naupauer tak reve, keď spieva. Netreba mu veriť ani za mak: Ej ty...! Ani čo by si si chcel niečo z hrdla vykričať. Čo tam máš?“ Ku koncu knihy sa Jozef Gráč mení. (Krásny vzťah k malému umierajúcemu Miklúškovi.) Je empatický, chápavý a nápomocný. Keď nájde sám seba, mŕtvy pán Greškovič sa s ním prestane rozprávať. Nie je to viac potrebné. Jozef Gráč našiel seba, svoje miesto v rozvášnenom a rozkolísanom živote. Jozef Cíger Hronský je výborný spisovateľ, ktorého poznajú už malé deti cez Smelého Zajka, Budkáčika a Dubkáčika. Pisár Gráč je dielo náročnejšie na čítanie, sústredenie. Dlhšie mi trvalo, kým som sa naň naladila. No Hronského myšlienky, pozorovanie a pochopenie života upúta vždy a stojí za prečítanie.