Pás plný jedu

V rukach som mal slovenske vydanie od Snowmouse. To okrem Pasu jedu obsahuje este dve poviedky s profesorom Challengerom. Takze skusim spomenut kazdu vec zvlast. Je v dnesnej dobe takmer nemozne aby vznikla podobna fantastika, pretoze Doyle pouziva ideje davno prekonane alebo vyvratene ako nepravdive. Pas jedu je postaveny na myslienke eteru. Eter ktory zaplna vesmirny priestor. Co bol napad ak nie z obdobia antiky, tak zlatu eru zazil v obdobi osvietenstva. A Zem sa dostane prave do takeho nebezpecneho otraveneho pasu eteru. Samotny pribeh nie je nic moc, okolo 100 stran, ktore ale takmer postradaju nejaku dejovu zapletku. Na par miestach sa pokusa ustami postav o nejake filozoficke zamyslenia typu "clovek zoci voci neodvratnej smrti". Ako by si Doyle na vacsi format vybral nespravny pribeh. Ktoremu sa bud poriadne nevenoval, alebo ho proste nedokazal zuzitkovat. Konci skoro ako by sa nic nestalo. Mimochodom, Strateny svet tiez ku koncu obsahuje zlom, na ktorom je vidiet ze autor sa proste rozhodol to zostrucnit, a ukoncit pribeh. Moment "stacilo a uz dalej nejdem". Paradoxne dve dalsie poviedky su lepsie. Poviedka Stroj, ktory vsetko rozlozi ma presne strukturu sherlockovskej poviedky. Len dvojicu tvoji nas Malone a profesor Challenger. Startovny dopis a tak. Sherlockovska klasicka sablona. Na pozvanie navstivia sialeneho vynalezcu, ktory vynasiel co??... stroj na rozlozenie vsetkeho a rozhodne sa ho predat mocnosti, ktora ponukne najviac. Pretoze sa to javi ako dokonala zbran. Nadherna idea, viktoriansko-verneovska fantastika. A s prekvapivou originalnou pointou. Doyle pouzil osvedcenu sablonu a tu mal dokonale zmaknutu. Ani slovo navyse. Prave toto sa podla mna dalo rozpisat aspon na novelu. Toto si skor zasluzilo velky priestor. A rovnako aj Ked Zem skrikla. Idea ze Zem je zivy organizmus sa obcas objavi, potom sa prezlecie pod tlakom vedy za nejaky iny koncept. Tu je Zemegula naozaj zivy tvor. Takyto naivizmus dnes nema sancu vzniknut. Doyle proste v serii Challenger chcel vzdy pouzit ohromujuci napad ale v ramci vtedajsej okrajovej vedy. Necudo, Doyle je napr. velky milovnik duchariny, okultizmu. Challenger sa rozhodne vrtat obrovsku sachtu...a dokazat ze Zem je ziva tym, ze ju ... podrazdi :) Dokonale. Hodne Wellsa, Verneho, Poea, a Lovecrafta urcite. Aspon ze to dostalo 40 stran. Dalo sa z toho vytazit viac, uz len z toho dovodu, ze sa tu objavuje novy rozpravac pribehu! Za vlasy pritiahnute v tejto viktorianskej poetike mi paradoxne pripada ...ked pristupim na hru s sialenymi napadmi, to, ze sa Challenger ukaze ako "genius a odbornik na vsetko". Kde Verne ma v kazdom pribehu ineho genia odboru... Challenger sa javi ako parodicka postavicka, pripadne lenivost Doylea. Ak s nim mal zamer tvorit seriu ako so Sherlockom, nemoze to fungovat, lebo Sherlock je specialista, hoci s encyklopedickymi vedomostami tiez prekypuje, ale vzdy v oboroch, ktore suvisia so zlocinom. A jednotlive zlociny mu musi predsa nieco pomoct vyriesit. Challenger je naproti tomu raz genialny paleontolog, raz jediny co odhali otraveny pas eteru vo vesmire, nasledne odhali ze Zem je ziva. Ale to uplne sedi do viktorianskej poetiky vo fantastike. Prinajmensom je to vzdy original. Ci by som knihu ako celok doporucil kazdemu? Nie. Citatelom fantastiky, Wellsa, Verneho, ano. Milovnikom Doylovho diela ano. Pretoze je to jeden z troch pilierov jeho tvorby. Detektivka, Fantastika, Okultizmuz. Pre niekoho kto chce mat jeho dielo kompletne.

V rukach som mal slovenske vydanie od Snowmouse. To okrem Pasu jedu obsahuje este dve poviedky s profesorom Challengerom. Takze skusim spomenut kazdu vec zvlast. Je v dnesnej dobe takmer nemozne aby vznikla podobna fantastika, pretoze Doyle pouziva ideje davno prekonane alebo vyvratene ako nepravdive. Pas jedu je postaveny na myslienke eteru. Eter ktory zaplna vesmirny priestor. Co bol napad ak nie z obdobia antiky, tak zlatu eru zazil v obdobi osvietenstva. A Zem sa dostane prave do takeho nebezpecneho otraveneho pasu eteru. Samotny pribeh nie je nic moc, okolo 100 stran, ktore ale takmer postradaju nejaku dejovu zapletku. Na par miestach sa pokusa ustami postav o nejake filozoficke zamyslenia typu "clovek zoci voci neodvratnej smrti". Ako by si Doyle na vacsi format vybral nespravny pribeh. Ktoremu sa bud poriadne nevenoval, alebo ho proste nedokazal zuzitkovat. Konci skoro ako by sa nic nestalo. Mimochodom, Strateny svet tiez ku koncu obsahuje zlom, na ktorom je vidiet ze autor sa proste rozhodol to zostrucnit, a ukoncit pribeh. Moment "stacilo a uz dalej nejdem". Paradoxne dve dalsie poviedky su lepsie. Poviedka Stroj, ktory vsetko rozlozi ma presne strukturu sherlockovskej poviedky. Len dvojicu tvoji nas Malone a profesor Challenger. Startovny dopis a tak. Sherlockovska klasicka sablona. Na pozvanie navstivia sialeneho vynalezcu, ktory vynasiel co??... stroj na rozlozenie vsetkeho a rozhodne sa ho predat mocnosti, ktora ponukne najviac. Pretoze sa to javi ako dokonala zbran. Nadherna idea, viktoriansko-verneovska fantastika. A s prekvapivou originalnou pointou. Doyle pouzil osvedcenu sablonu a tu mal dokonale zmaknutu. Ani slovo navyse. Prave toto sa podla mna dalo rozpisat aspon na novelu. Toto si skor zasluzilo velky priestor. A rovnako aj Ked Zem skrikla. Idea ze Zem je zivy organizmus sa obcas objavi, potom sa prezlecie pod tlakom vedy za nejaky iny koncept. Tu je Zemegula naozaj zivy tvor. Takyto naivizmus dnes nema sancu vzniknut. Doyle proste v serii Challenger chcel vzdy pouzit ohromujuci napad ale v ramci vtedajsej okrajovej vedy. Necudo, Doyle je napr. velky milovnik duchariny, okultizmu. Challenger sa rozhodne vrtat obrovsku sachtu...a dokazat ze Zem je ziva tym, ze ju ... podrazdi :) Dokonale. Hodne Wellsa, Verneho, Poea, a Lovecrafta urcite. Aspon ze to dostalo 40 stran. Dalo sa z toho vytazit viac, uz len z toho dovodu, ze sa tu objavuje novy rozpravac pribehu! Za vlasy pritiahnute v tejto viktorianskej poetike mi paradoxne pripada ...ked pristupim na hru s sialenymi napadmi, to, ze sa Challenger ukaze ako "genius a odbornik na vsetko". Kde Verne ma v kazdom pribehu ineho genia odboru... Challenger sa javi ako parodicka postavicka, pripadne lenivost Doylea. Ak s nim mal zamer tvorit seriu ako so Sherlockom, nemoze to fungovat, lebo Sherlock je specialista, hoci s encyklopedickymi vedomostami tiez prekypuje, ale vzdy v oboroch, ktore suvisia so zlocinom. A jednotlive zlociny mu musi predsa nieco pomoct vyriesit. Challenger je naproti tomu raz genialny paleontolog, raz jediny co odhali otraveny pas eteru vo vesmire, nasledne odhali ze Zem je ziva. Ale to uplne sedi do viktorianskej poetiky vo fantastike. Prinajmensom je to vzdy original. Ci by som knihu ako celok doporucil kazdemu? Nie. Citatelom fantastiky, Wellsa, Verneho, ano. Milovnikom Doylovho diela ano. Pretoze je to jeden z troch pilierov jeho tvorby. Detektivka, Fantastika, Okultizmuz. Pre niekoho kto chce mat jeho dielo kompletne.

Slabšie ako stratený svet, ale stále skvelá fantastika.