Nikdy není pozdě na šťastné dětství

Kniha dostala jednu hviezdičku vďaka krásnej obálke, to je ale všetko čo som z nej mala. Obsahovo nie veľmi obohacujúca 100 stranová "odborná" literatúra v ktorej autor napríklad opakovane spochybňuje myšlienky psychoanalýzy-napríklad uvádza, že odborníkmi bola dávno prekonaná teória vývinových štádií Mahlerovej, neuvádza však ktorými odborníkmi /len pre zaujímavosť jej teória sa vyučuje na vysokých školách a podľa jej princípov vývinu funguje aj psychoterapia/, tiež uvádza tvrdenia rôznych výskumov, opäť bez mena výskumníkov, či roku kedy boli uvedené objavy vyskúmané. Nešťastné detsvo je v jeho ponímaní detsvo s alkoholikom, psychicky chorým rodičom, alebo sem patrí aj sexuálne zneužívanie, iné traumy veľmi spomínané nie sú. Svoje tvrdenia o tom ako nešťasté detstvo nie je podstatné pre šťastnú dospelosť, opiera o listy, ktoré mu na jeho výzvu posielali ľudia, ktorí svoje detstvo vnímali ako nešťastné. Vôbec sa však nezamýšľa nad totuto vzorkou, nad jej charaktersitikami či motívom mu odpovedať na jeho výzvu. A najväčšia zaujímavosť, že žiaden z uvedených pisateľov jeho hypotéze neprotirečí a všetci do bodky sa so svojím nešťastným detstvom svopomocne vyrovnali.

Rozumiem zámeru knižky. I na "nešťastné" detstvo sa dá nazerať z rôznych uhlov pohľadu, nešťastný príbeh sa dá dosť dobre prerámcovať tak, aby sme z neho dokázali čerpať, aby sa stal našim zdrojom. No. Nanešťastie spôsob, akým je táto knižka napísaná, vyzerá skôr ako ospravedlnenie rodičov, niečo v zmysle: "To nevadí, že svoje dieťa deptám, ja ho tým chcem zoceliť!" Keďže ide o popularizačnú literatúru, absentujúce zdroje mi až tak nevadili. Autor vychádza zo solution focused brief therapy, ktorá sa voči dynamickým smerom ostro vyhradzuje - na druhú stranu si hovorím, že v SFBT by som svojich klientov rozhodne neposielal do traumatickej minulosti, ani s perspektívou jej "preprámcovania". Ak sa do tejto knižky budete chcieť napriek všetkému pustiť, odporúčam najprv knihy Steve de Shazer-a.