Nero

„Vojny boli vždy, no básnik sa nerodí každý deň." Forma denníka v „ich" forme zdá sa mi veľmi nešťastná. Takto v žiadnom prípade nikto denník nepíše a nerobil by to ani veľký básnik Nero. Pátos, popisnosť, príliš veľké zachádzanie do detailov. Je to ťažko predstaviteľné, že by sa skláňal s brkom nad papyrusom a takto obnažoval svoje city. To by už pokojne denníky mohli písať aj omnoho väčší šialenci typu Heliogabalus alebo Caligula: „Milý môj denníček, dnes som súložil so svojím koňom a dal som vykastrovať dvadsať otrokov." Posteľné scény s 10-ročnou Octaviou a s vlastnou matkou spoľahlivo pohoršia prudérneho čitateľa a definitívne potvrdzujú, že pán Gálvez by sa bez problémov uživil aj ako autor šestákovej pornografie. Čakal som opis horiaceho Ríma a odsúdenie nešťastníka, čo si pri prednese Nerovej básne dovolil od nudy zaspať. Tieto asi vrcholné (a diskutabilné) body cisárovej kariéry by ste však v knihe hľadali márne. Skvelý je zato súd so sv. Pavlom. Celkovo to vyznieva ako obhajoba umelecky založeného rojka, ktorý bol vlastne obeťou doby. „Za svoje skutky som zodpovedný práve tak ako tiger, čo zožerie gazelu. Obaja dodržiavame zákony, ktoré sú nám cudzie."

Sklamanie po Agrippine, možno keby to čítam v opačnom poradí bude moje hodnotenie iné. Kniha sú v podstate len úvahy, príliš sa neposúvame v deji. Stále sa neviem rozhodnúť či mi bola táto historická postava sympatická alebo nie....nie vlastne nebola.