Na krídlach škorca

Barbora Šedíková vydala síce len svoju druhú knihu s historickou tematikou (v roku 2019 jej vo vydavateľstve Motýľ vyšiel titul Hrobár z Paríža), ale napriek tomu sa z nich dajú vydedukovať určité spoločné rysy. Tým najevidentnejším, ktorý vám hneď udrie do oka, je autorkina schopnosť v mihu sekundy vás preniesť do minulosti, či už ide o obdobie Veľkej francúzskej revolúcie, alebo obchodné súperenie miest na Apeninskom polostrove. Niektorí spisovatelia či spisovateľky využívajú históriu iba ako kulisu pre svoj príbeh, no tu máme dočinenia s pevnou súčasťou deja. Termín historický román je naplnený vrchovatou mierou, a to v rôznych smeroch. Pri zobrazených reáliách ani na chvíľu nezapochybujete, že sú autentické a adekvátne 16. storočiu. "Otvorila oči. Nikto oproti nej nestál. Bola tu celkom sama. Túžila znova cítiť ten dotyk, ktorý by rozpálil aj neživý kameň. Žulový stĺp jej však tentoraz nedal to životodarné teplo tajných milencov tak ako pred rokmi. Teraz chladil, akoby bol z ľadu. Odtiahla sa. Bolo to trpké precitnutie. Pripomenulo jej, že už ubehlo pätnásť rokov a muž, ktorý jej v tú noc sľuboval večnú lásku a manželstvo, si ju stále nevzal. Vyparil sa ako ranný opar dvíhajúci sa z hladiny benátskej lagúny za studených jarných a jesenných rán." (str. 55) Ďalším výrazným prvkom rozprávačského štýlu je množstvo postáv. Niektoré sa v deji iba mihnú, nijako mimoriadne ho neovplyvnia a tým pádom sú prakticky zbytočné. Dá sa však pritom prižmúriť oko, keďže väčšinou aspoň poslúžia na interakciu s podstatnejšími postavami, na základe čoho sa dá lepšie pochopiť ich motivácia či osobnosť. No nedeje sa tak vždy a menej sústredení čitatelia môžu mať občas zmätok v záplave mien. Tento faktor je spôsobený hlavne tým, že tu máme až tri hlavné postavy - súrodencov Stornovcov, ktorí sa usilujú nájsť si po smrti svojho patriarchu miesto v príbuzenstve i vo svete. Novou hlavou rodiny sa stáva Gabriele, renesančný mladý muž, ktorý musí obstáť v silnej konkurencii obchodníkov, nehrajúcich vždy s čistými kartami. A to navyše nielen na poli financií, ale i manželskej politiky. Dve stornovské dcéry sú totiž súce na vydaj a žena, narodená do bohatej, prosperujúcej rodiny, má predovšetkým povinnosť dobre sa vydať a priniesť svojím zväzkom rodu isté výhody. Tu zvolila Barbora Šedíková šikovný kontrast medzi poslušnosťou a odhodlaním nepodvoliť sa dobovým konvenciám. Mladšia Sára si uvedomuje svoju rolu a vyhovie bratovmu návrhu spojiť sa s rodinou rivala v Ancone. Staršia Sibyla je tvrdší oriešok, pretože Stornovci prikladali výchove dievčat rovnakú dôležitosť, ako výchove chlapcov, a tak, keďže disponuje mnohými znalosťami a cieľmi, nemieni sa stať prostriedkom sobášneho kalkulu. To však neznamená, že by netúžila po láske... Prostredie Benátok priam zvádza k romantickým ideálom, hoci, samozrejme, novovek mal nepochybne aj svoju odvrátenú stranu v podobe špiny, zápachu a zloprajných indivíduí. Dodnes mám v živej pamäti svetoznámy karneval, ktorého som sa zúčastnil pred niekoľkými rokmi, a román Na krídlach škorca mi túto spomienku pripomenul ešte väčšmi. Nemal síce taký nádych tajomnosti a vášne ako u protagonistov, ale ktovie, možno raz... . Keďže v jadre ide o rodinnú drámu, som rád, že dej zahŕňa dlhšie časové obdobie. Záverečný skok síce nie je rozsiahly, ale veľmi pekne uzatvára jednotlivé línie, bohaté na udalosti. Všetko do seba zapadne, no či sa hrdinovia a hrdinky dočkajú uspokojivého konca, to si už budete musieť prečítať sami. História totiž prekypuje nenaplnenými túžbami a nedá sa povedať, že by práve táto kniha patrila k predvídateľným... "S každou minútou, ktorá v presýpacích hodinách približovala okamih jeho odjazdu, sa cítil horšie a sklesnutejšie. V tomto meste bol taký slobodný. Odbremenený od všetkých povinností obchodníka, ktoré na neho v Ancone aj Benátkach čakali. V spoločnosti ženy, ktorá hladila jeho dušu. S ťažkým srdcom sa díval na rodový prsteň s vyobrazením škorca. Pripomínal mu, aký bol v skutočnosti spútaný a zotročený. Chcel azda tak veľa? Veď túžil len po osobnom šťastí. Bol to azda zločin? To nie. Ale tieň rodového prekliatia nad ním začínal znova rozprestierať svoje krídla." (str. 163) Na svoje si prídu všetci priaznivci pohnutých dejín, rozporuplných osudov a osobitej atmosféry. Barbora Šedíková sa nikam neponáhľa, nenecháva sa obmedzovať trendom kratších textov a ponúka svojim fanúšikom úctyhodných štyristo strán. Ak by však došlo k redukcii opisov prostredia, nadbytočných prienikov do vnútra postáv a občasného zdôrazňovania dostatočne jasných súvislostí, kniha by mohla mať pokojne aj o pár desiatok strán menej. Ale nazdávam sa, že ide o ďalší znak autorkinho rukopisu, preto sa s tým musím ako netrpezlivý čitateľ jednoducho zmieriť . Dielo Na krídlach škorca by si zaslúžilo viac pozornosti, pretože v rámci žánru je nadpriemernou ukážkou nášho domáceho talentu. A spomenuté chybičky krásy vyplývajú iba z môjho subjektívneho hodnotenia...