Vojnová Bratislava

Už na obálke knihy sa čnejúca alternatívna panoráma Bratislavy bez hradu naznačuje, že publikácia Vojnová Bratislava sa svojim zameraním nezaradí do plejády kníh pojednávajúcich o druhovojnovej Bratislave. Náš odhad sa ukáže ako správny hneď po prečítaní predhovoru. Kniha sa zaoberá architektonickým vývojom Bratislavy v čase, keď sa táto stala najprv hlavným mestom slovenskej autonómie v rámci okypteného Česko-Slovenska, aby po rozbití spoločného štátu Čechov a Slovákov zaujala pozíciu hlavného mesta Slovenského štátu (neskôr republiky). Od úvodu sa kolektív autorov neobmedzuje na suché state o stavebnom vývoji, ale stavebné premeny Bratislavy vsádza do historického diania. S koncom liberálnej demokracie a postupným nastolením autoritatívneho až totalitného režimu, či vznikom Slovenského štátu prichádza pod vplyvom fašistických vzorov z Nemecka a Talianska ku korigovaniu vnímania architektúry. Tento fenomén autori zvýrazňujú na príklade budov či plánov budov, ktoré mali slúžiť novému režimu, napomáhať jeho hospodárskemu, kultúrnemu či spoločenskému rozvoju, prípadne boli určené predstaviteľom nemeckej národnostnej menšiny. Autori spojili stavebný vývoj Bratislavy aj s neblahým osudom niektorých národnostných menšín. S väčším šťastím vyviazli českí architekti, ktorí v niektorých prípadoch mohli pokračovať v práci na Slovensku. Horšie skončili židovskí architekti, ktorí nestihli emigrovať. Časť sa po postupnom osekaní slobôd vyhla prvej fáze deportácií a mohla určitým spôsobom realizovať dovtedajšie povolanie. Nemálo však skončilo v transportoch po vypuknutí SNP a konca vojny sa nedožili. Na opačnom póle sa ocitli slovenskí architekti, ktorým sa otvorili nové možnosti realizácie a to aj v prípade, že neboli zrovna fanúšikmi ľudáckeho režimu. Výrazom zvláštnej formy kontinuity je následne skutočnosť, kde niektorí politicky angažovaní architekti našli uplatnenie aj po oslobodení Slovenska. Špeciálnou kategóriou je nemecká architektúra v Bratislave. Stavby rôzneho účelu mali byť zdôraznením "nového národnosocialtického Nemecka". Tento sa rôznymi prvkami premietol do stavieb v industriálnej časti Bratislavy a iné prvky niesol v okrajových častiach Bratislavy vyšším výskytom nemeckej národnostnej menšiny. Všetkým skupinám spoločná bola obava z leteckého bombardovania. Táto obava sa už v medzivojnovom období premietala do výstavby protileteckých krytov. Tieto vznikali počas vojny či už ako samostatné stavby alebo ako súčasť iných stavieb. Mnohé stavebné práce zahájené ešte počas ľudáckeho režimu, boli dokončené po skončení vojny, nezriedka až po nastolení úplnej moci v štáte komunistami. Autori v tejto súvislosti opäť pripomínajú zvláštnu formu kontinuity. Stavby, ktoré mali byť výrazom "aktivity národa" boli tak dokončené ako výraz "budovateľského nadšenia". Publikácia Vojnová Bratislava pomerne čitateľným spôsobom približuje komplikovanú problematiku stavebného vývoja Bratislavy v ešte komplikovanejšom období. Jej obsah možno odporučiť ako historikom, laikom v oblasti architektúry tak i běžným záujemcom o slovenské dejiny.