Marxizmus, morálka a sociálna spravodlivosť

Takmer 500 stranová hrubá kniha Marxizmus, morálka a sociálna spravodlivosť (s podtitulom Štúdie o morálnej, politickej a právnej filozofie) z edície Pohľady za horizont od kalifornského filozofa Rodneyho G. Peffera ukrýva zásadný filozofický problém zakódoval nemecký filozof Karol Marx (ako dialektický materialista a anti-moralista) vo svojej spoločenskej koncepcii teóriu pre filozofickú morálnu obhajobu sociálnej spravodlivosti? Aké štádia ukrýva vývoj Marxovho myslenia? Ako interpretovať Marxa z pohľadu súčasnej analytickej filozofie? Autorom predslovu a hlavným iniciátorom vydania tejto mohutnej knihy je slovenský filozof Ľuboš Blaha, ktorý sa v čase vydania knihy usiloval o prepojenie marxizmu a sociálne orientovaného liberalizmu (teórie sociálnej spravodlivosti Johna Rawlsa). Ako pripomína Blaha, analytický marxizmus, ku ktorému možno okrem Peffera radiť aj Roemera, Cohena, Elstera, Wrighta, Buchanana, Fiska, Husámiho či Millera, je špecifickou anglo-americkou formou marxistického myslenia, ktoré je silne previazané s hodnotami sociálneho anglosaského liberalizmu a metodológiou analytickej filozofie (s. 13). Práce týchto autorov sú príznačné pevnými logickými postupmi, deduktívnym spôsobom uvažovania, pričom hľadajú odpovede ako skĺbiť socialistické hodnoty s metodológiou individualizmu a racionálnej voľby (predovšetkým reagujú na argumenty sociálneho liberála Johna Rawlsa a jeho koncepciu tzv. závoja nevedomosti, ktorým Rawls vytvoril určitý predpoklad pre teoretickú obhajobu sociálnej spravodlivosti založenú na v podstate individualistických predpokladoch typických pre západné myslenie). Rodney Peffer prácu člení na tri hlavné podkapitoly (Marxovo morálne hľadisko, marxizmus a morálka a napokon tretia časť, marxizmus a sociálna spravodlivosť). V prvej rozsiahlej kapitole autor analyzuje vývoj Marxovho myslenia od obdobia, ktoré označil ako radikálne liberálne (1841 - 1843), cez revolučno-humanistické (1843), klasické (pôvodný marxizmus) (1844), prechodné diela (1844 - 1847) až po neskoré diela (1848 - 1883). V druhej kapitole Marxa konfrontuje s utilitarizmom, de-ontologickou teóriou morálky a ne-utilitaristickými formami konzekvencionalizmu, pričom v ďalšej podkapitole nadväzuje problematizovaním otázky ľudskej dôstojnosti, slobody a vzťahu morálky k marxistickému pojmu vykorisťovania. V druhej rozsiahlej kapitole Peffer kritizuje Marxov antimoralizmus (cituje pritom Wooda a Millera); ďalej sa zaoberá marxizmom a morálnym historicizmom (Peffer pracuje s Popperovou pojmológiou); vzťahu morálky a ideológie a napokon otázkou morálneho relativizmu a morálnej objektivity. V tretej rozsiahlej kapitole Peffer analyzuje marxistickú kritiku spravodlivosti a práv a následné marxistické námietky voči Rawlsovej teórii spravodlivosti. Po takmer štyroch stovkách stranách sa dostávame k základnej pointe celej rozsiahlej knihy k hľadaniu primeranej (neo)marxistickej morálnej a sociálnej teórie. Tu Peffer rozdeľuje konkrétne systémové alternatívy, z ktorých preferuje demokratický samo-riadiaci socializmus, ktorý konfrontuje s kapitalizmom a štátnym socializmom. Ďalej konfrontuje štátny socializmus a kapitalizmus; kapitalizmus s post-kapitalistickými spoločnosťami (Čina, Kuba) tretieho sveta a napokon sa zaoberá otázkou revolúcie a marxistickej empirickej teórie. Prílohou knihy je okrem registra a zoznamu literatúry aj systematicky zoradená Marxova a Engelsova bibliografia. Podľa Peffera sa Marx prihlásil k princípu maximálnej rovnosti a maximálnej slobody (podľa Berlinovho delenia pozitívnej aj negatívnej), pričom v systéme maximálnej rovnosti existuje rovnaká participácia na spoločenských rozhodovacích procesoch a právo na rovnaký prístup k prostriedkom sebarealizácie, čo znamená rovnaké príležitosti pri zastávaní spoločenských úradov a pozícií a právo na rovnaké príležitosti pri zastávaní ďalších spoločenských primárnych dobier ako príjem, bohatstvo a voľný čas (s. 401). Demokratický sám seba riadiaci socializmus považuje Peffer za morálne správne spoločenské usporiadanie. Tento ideál nachádza v Juhoslávii. Považuje ho za morálne najsprávnejší model, správnejší než štátny socializmus (ten je podľa Peffera nedemokratický nakoľko v ňom absentujú demokratické inštitúcie pre seba-riadenie podnikov robotníkmi a nespĺňa podmienky komunizmu v absencii štátu, a absencii nátlaku; nie je v ňom taktiež garantovaný materiálny nadbytok). Podľa Peffera sa štátno-socialistické spoločnosti, ktoré nazýva tiež post-kapitalistické, nestali komunistickými spoločnosťami a nedosiahli ani prvé štádium komunizmu socializmus (s. 37). Hlavným filozofickým argumentom je u Peffera otázka participácie (demokratizácie) pracujúcich na rozhodovacích procesoch, ktorá v ľudových demokraciách alebo štátno-socialistických spoločnostiach absentovala. Peffer stanovil tri tézy: 1. iba socializmus je praktickou historickou možnosťou (nie plne rozvinutý komunizmus), 2. marxisti by mali obhajovať iba socializmus, nie komunizmus, 3. socializmus sa vyznačuje miernym nedostatkom aj štátom a preto je nutné, aby marxisti prijali teóriu spravodlivosti a ľudských práv, ktorými sa zaoberá tradičná sociálna a politická filozofia (ak nie je dostatok zdrojov, vždy je nutné pracovať s teóriou spravodlivosti nakoľko komunistická maxima nie je realizovateľná v plnej miere, pripomína v predslove Blaha). Revolúciu Peffer považuje iba za krajné riešenie v stave, keď nespravodlivosti spoločnosti presiahnu isté hranice (s. 421) a iba v prípade nastolenia demokratickej formy socializmu (s. 425). Podmienkou je tiež rozšírenie demokracie do ekonomickej sféry spoluúčasťou robotníkov/pracujúcich na riadení podnikov. Svoju utópiu Peffer vidí v medzinárodnej federácii demokratických, samosprávnych socialistických spoločností. V konečnom dôsledku však ide o ideologickú obhajobu radikálnejšej formy sociálnej demokracie (resp. sociálneho štátu a maximálne socializmu juhoslávskeho typu, ktorý už v súčasnosti neexistuje), pod ktorou Američania rozumejú socializmus. Peffer útočí na klasických marxistov pretože odmietajú prijať morálne teórie spravodlivosti a taktiež pre ich fatálnu vieru v marxistickú filozofiu dejín (Peffer argumentuje Popperom). Kniha je poznačená tým, že bola vydaná v roku 1990 (slovenský preklad vyšiel až v roku 2014), čo je možno dôvod, prečo nebola prijatá tak ako napríklad Fukuyamova kniha Koniec dejín a posledný človek vydaná približne v tom istom období (1992). Čitateľ v Pefferovej knihe nej nájde skutočne rozsiahly vstup do Marxovho myslenia optikou súčasnej sociálnej a politickej filozofie. To je pozitívnou stránkou knihy. Negatívnou stránkou knihy je jej nadmerný rozsah a prílišná akademickosť (pre bežného čitateľa nestráviteľné). Knihu by preto bolo možné zredukovať na brožúru, ktorá by v jasnej a zrozumiteľnej stručnej forme predstavila Pefferov projekt samosprávneho socializmu. Na druhú stranu ide o dielo filozofické a politologické, preto je autorovo ponorenie sa do hĺbky pochopiteľné. Knihu rozhodne odporúčam pre výučbu predmetu sociálnej a politickej filozofie. Dávam dole dve hviezdičky pre zbytočnú rozsiahlosť a opakovanie sa a slabý dizajn.