Štyri priateľky – Iva, Diana, Martina a Michaela – sa k autorke po dvadsiatich dvoch rokoch vrátili a vracajú sa aj k vám čitateľkám. Príbeh o štyroch ženách, ktorých život rokmi prešiel nevyhnutnou premenou... alebo aj nie. V niečom sa zmenili ony, veľa sa udialo v ich živote, ale ich túžby a sny zostali podobné tým, ktorých aj pred rokmi mali plnú náruč. Len sa trocha uskromnili. Dotkol sa ich čas a niečo museli prehodnotiť, vyriešiť, zmeniť. Alebo to urobil sám život? Sama som bola zvedavá, čo s nimi po päťdesiatke bude, aké budú, či budú žiť s tými istými manželmi, čo sa stane s ich deťmi, teraz už dospelými, niektorá z nich už možno bude babičkou... Knihu som písala s veľkou radosťou, tešila som sa na stretnutie s Ivou, Dianou, Martinou a Michaelou, so ženami, ktoré som si pred dvadsiatimi dvomi rokmi tak obľúbila. Už aj mne chýbali! Vaša Táňa Keleová-Vasilková. Ukážka z textu „Práve som sa rozhodla, že budem žiť čo najkrajšie a najintenzívnejšie. Že využijem každučký deň svojho života.“ „Myslím, že práve to robíš,“ mierne podotkne Martina a chytí Dianu za ruku. Už dlho ju nevidela takú rozrušenú. Vie však, že priateľka má pravdu. Či chcú, alebo nechcú, realita je taká, že väčšiu časť života majú za sebou. Znie to až neuveriteľne. A náhle jej dôjde, aké je dôležité mať zo života, ktorý si žil päťdesiat rokov, dobrý pocit. Ak ho nemáš, už ťažko nájdeš pokoj. Možno práve preto sú niektorí starší ľudia takí zamračení a večne namosúrení. Pretože ich hnevá, že premárnili svoj život. Že ho nenapĺňali, deň po dni, milými a peknými vecami. Iste, nie vždy sa to dá... ale treba sa usilovať. Úsmev, objatie, milé slovo... čokoľvek zaváži. Všetky maličkosti sú ako klenoty. A čím je ich viac, tým krajšia mozaika za tie desaťročia zo života vznikne.