Brownov Magnus je vlastne prerozprávaná Orkneyinga saga. Kto ju pozná, nijakých prekvapivých zvratov v deji sa nedočká. Ale žeby sa nedočkal prekvapení, to by som rozhodne netvrdil. Je to starý orknejský príbeh o krutosti, zrade a sile niesť vlastný osud. Avšak do náčrtov tvrdého života na okraji európskej civilizácie jedenásteho storočia a popisov každodenných trápení bezvýznamných sedliakov a rovnako bezvýznamných orknejských šľachticov z času na čas vstúpi viking, hliadkujúci v pľušti na vyvýšenine a vyzerajúci nepriateľské lode zo severu. Ďalekohľadom. Alebo vetchá starena z Egilsay na ohnisku pečúca jačmenné placky, ktorá spozná svojho jarla i keď sa v živote nestretli. Videla predsa jeho fotku v novinách. Alebo ten preseknutý podmorský kábel... Ono to znie divne, ale v knihe to pôsobí úplne prirodzene! Napínavé úseky striedajú menej záživné filozofické pasáže a keď už na čitateľa prichádzajú driemoty, objaví sa takáto vsuvka. V knihe je ich skutočne len pár, ale na mňa ohromne zapôsobili. Čo na mňa zapôsobilo ešte viac, bola úžasná atmosféra, ktorú Brown dokázal vytvoriť. Orkneje som kedysi navštívil a tak sa predo mnou živo zjavovali popisované pastviny pokryté vresom, ruiny Birsay, silueta ostrova Hoy i pieskovcová katedrála svätého Magnusa. Priznávam, že pri čítaní som sa miestami trochu nudil, no stále som cítil, ako by som na príbeh pozeral spoza rohu najbližšej skaly. Občas som ani nevnímal písmenká, akoby ich rozmazal orknejský horizontálny dážď a v čistom byte u seba doma som cítil smrad trusu dobytka a slaný morský vzduch. Viem, že knižka bola v skutočnosti o niečom inom, no práve toto verné zachytenie Orknejských ostrovov ma na Magnusovi najviac nadchlo. A nie, nespôsobila to ako Magnus drsná whisky Ardbeg, ktorou som sa pri čítaní zohrieval a ktorú mimochodom silno odporúčam, k tejto knižke sa veľmi hodí. Môže za to pán Brown, ktorý svoj literárny talent a lásku k rodným ostrovom pretavil do tohto veľmi príjemného diela.