Ledová obluda

Knihu som kúpila dcére (8r), čítali sme ju spoločne. Páčila sa. A prečítal si ju i syn (11r). Aj jemu sa páčila. Píše sa rok 1899, Londýn. Sirota Elsie utečie z neznesiteľného sirotinca Vaša Basa a ocitne sa na ulici. To ešte netuší, že na ňu čaká veľké (huňaté) dobrodružstvo. V príbehu vystupujú reálne postavy ako kráľovná Viktória, Munshi, reálne historické budovy a plavidlá. Autor sa vyhral s vizuálnym spracovaním textu, čiže keď niekto kričí, tak KRIČÍ! V texte sú hojne zastúpené citoslovce, takže sme KLAPkali, ŠKVŔKali a hlavne HUUkali a veľa sme sa nasmiali. Knižka tiež podnietila zaujímavé večerné rozhovory v posteli: ako sa žilo vo viktoriánskom Anglicku, prečo bola Elsie na ulici, kedy vyhynuli mamuty (a či ešte žili, keď som bola malá:)). Odporúčame. Fascinovaná Elsie podišla k OBLUDE Z ĽADU. Od zvieraťa, ktoré vyhynulo pred tisíckami rokov, dievčatko oddeľovalo iba pár centimetrov skla a ľadu. "Vyzerá čudne," poznamenala Dotty. "Je prekrásny," zašepkalo dievčatko. "Je ako najväčšia plyšová hračka na tuľkanie na celom šírom svete." Dotty sa zasmiala, "Nie som si istá, či by sa s ním dalo tuľkať, keby bol nažive. Tak poď. Musíme odísť, prv než príde pán Facka." Dievčatko sa nehýbalo. ,Elsie? ELSIE?" "Musíme ísť'." potiahla pani dievčatko za ruku. "Nechcem ho tu nechať samotného," odvetila Elsie. Čože?" Dotty neverila tomu, čo počuje. ,Vyzerá tak smutne." " Aj ty by si vyzerala smutne, keby si bola desaťtisíc rokov mŕtva!"

*Elsie byla dost velká na to, aby věděla, že obludy a strašidla neexistují, a dost malá, aby věřila, že možná přece jen ano.*