Lapvona

Lapvona - malá stredoveká dedinka naplnená malými obmedzenými figúrkami- od agresívneho veriaceho pastiera, bylinkárku vyciciavačku, či mrzáka Mareka, ktorého ľutovať tiež netreba (po prečítaní zistíte, prečo). Otessa Moshfegh touto knihou vzbudila rozporuplné reakcie, pretože buď sa čitateľom páčila, alebo v nich výslovne vzbudila hnus a túto knihu označili za postmoderný odpad. Pre mňa bola kniha alegóriou na súčasnú spoločnosť, ako je kontrolovaná bohatými, ako poslušne všetci niečomu veríme, ako si o sebe myslíme, že my sme tí dobrí, a možno to tak vôbec nie je, o obmedzenosti, predsudkoch, ale i o totálnom nihilizme, kde život človeka nemá cenu... Och, a ak vám autorka nesadla už pri svojich prvých dvoch preložených knihách (Môj rok pokoja a odpočinku a Smrť v jej rukách), tak Lapvonu asi radšej nečítajte. Ak ju však chcete začať čítať, možno zase radšej nezačínajte Lapvonou.

Knihu som hltala stranu za stranou. Ani jedna postava nebola ľúbivá, všetky boli vo svojej podstate odporné nielen vzhľadom, ale hlavne činmi. Miestami som sa cítila veľmi nekomfortne. Niektoré pasáže boli kruté, nechutné, autorka popísala rôzne násilné činy, vrátane k***balizmu a zn***lnenia, dotýka sa temných zákutí ľudskej duše, napriek tomu knihe nechýbala magickosť, ľahkosť, stručné, no výstižné opisy podnecujúce obrazotvornosť. Brilantné. Viem si predstaviť zaradiť knihu medzi klasiku svetovej literatúry. Nie je príjemná, ani oddychová, avšak svojím príbehom a štruktúrou pohltí čitateľa do osudov hriešnych a nedokonalých ľudí dúfajúcich v posmrtnú spásu, ospravedlňujúcich svoje činy a utrpenie Božím plánom. Určite v budúcnosti ešte siahnem po Ottessinej tvorbe.