Kristus a iné miniatúry

Viete čo? Takmer som tejto útlej knižke nedala šancu! Začala som ju čítať začiatkom januára (hence the photo with snow) a po presne 30 stranách som ju nechávala tak. Nechápala som tie miniatúry, nebola som v rozpoložení ich oceniť a hlavne pobaviť sa na nich. Pretože, povedzme si to priamo, tieto poviedočky, črtočky slúžia hlavne na pobavenie v zmysle občasnej absurdity ľudského správania a života... Včera som si ju otvorila, a hľa, už je aj prečítaná. Nakoniec ma ba! Krátke, občas úderné na našu ľudskú populáciu, a občas sa mi tak dobre trafila aj do našich celospoločenských nálad... Ideálne ku káve, do kaviarne, k zákusku. Asi si jednotlivé miniatúry pamätať nebudem, ale celkový dojem zostal pobavený. Sranda, ako mi zrazu sadol tón autorky, jej vtip, kým pred štyrmi týždňami som v nej bola stratená. Čo z toho vyplýva? Ak by som mala nasledovať poviedky autorky, tak občas pointu ani nepotrebujeme. Ale, ak by som tento príspevok mala ukončiť poučením, tak ním je to, že každá kniha sadne. Sadne v rôznych životných obdobiach, len si to s ňou musíte načasovať vhodne.

Súbor miniatúr mi dal poriadne čitateľsky zabrať. Pre krátkosť každej z nich som sa ani do jednej nedokázal plnohodnotne ponoriť. Výsledkom pre mňa bola, bohužiaľ, nuda. Asi nie som cieľová skupina. Pozitívnym závanom boli miestami vtipné poznámky a postrehy postáv či rozprávačov, vhodne zabalené do absurdizmu. Ani to však nestačilo, aby mi čítanie nepripadalo ako halucinovanie v horúčke.