Klub divných

Začiatok vyzeral sľubne, aj mi vyčaril úsmev na perách, ibaže potom to už šlo viac-menej dolu vodou. Liezlo mi na nervy, že Mia sama o sebe furt uvažovala a hovorila, aká je divná, vôbec nie ako ostatní, vôbec nie normálna (teda autorka na to vkuse kládla až prehnaný dôraz), akoby to bolo nutné vkuse zdôrazňovať, akoby sme si to podľa jej správania a výčinov, ktoré boli, mimochodom, podľa mňa občas prehnané, priam až neuveriteľné (pripomínalo mi to Margo z Papierových miest) nedokázali uvedomiť aj sami. Navyše, dookola sa tam omieľalo to isté - musím Viole pomôcť, ale netuším ako; chcem Tomáša, ale on a Peťa určite potajme tvoria pár, takže nesmiem, lebo je to moja kamoška a nechcem rozbiť partiu. A to isté stále dokola: Viola-Tomáš a Peťa-Viola-Tomáš a Peťa-Viola... a do toho neustále: som taká divná, úplne iná než väčšina ľudí. Druhá polovica knihy ma teda už šialene nudila a priznávam, že niektoré pasáže som už len preletela a sústredila sa prevažne na dialógy, ktoré boli tiež zväčša o tom istom.